Haraburdy Fico & Kotleba skrývané za zadnou stranou zrkadla.
Sedím na brehu štiavnický jazier a pozorujem raka.
On mňa nie. Lebo tak už to býva, keď jeden cúva životom.
Celá jeho energia, všetka pozornosť i rituál sociálneho spávania je venovaná jedinému.
Zvliekaniu kože, vlastnej ,račej. Odhadzuje vonkajší skelet, aby mohol rásť.
Sedím na lavičke v parku a pozorujem mladú matku a jej dieťa.
Matke dochádza trpezlivosť, pretože jej popudlivý syn využíva výhodu verejného miesta.
Udrie ho. Raz, dvakrát.
Jej dieťa nepozná rituál “zvliekania kože” a tak rituálom sociálneho správania – zderiem ťa z kože – sa zaoberá matka. Tá ho tiež nepozná. Zato model zo svojho detstva má vypálený pečaťou svojho detstva.
Sedím v kresle a čítam slávnu reportáž Nancy Gibsonovej napísanej pre Time v roku 1994.
“V pekle nezostal ani jeden diabol” ! “Všetci sú v Rwande” !
Ako dôkaz stačí pozorovať rieky, píše.
Najprv priplávajú telá mužov a starších chlapcov, ktorí sa snažili ochrániť svoje sestry a matky.
Potom telá žien a dievčat.
Malé deti prichádzajú na konci “zástupu”, ako jediné nemajú žiadne zranenia. Jednoducho ich hodili do rieky a tam sa utopili.
Kmeň Hutuov mal vraždu v očiach a s ňou prichádzal k menšiemu kmeňu Tutsiov. Zabíjať, nie pre rozdielnosť farby pokožky. Iba moc Hutuov sa zabávala rituálom zvliekania z kože.
Čítam o Kotlebovi. Čierna sa nedá zvliecť iba vypovedá o čase súčasníka a narastajúceho počtu slovenských Hutuov. Zatiaľ je koža pokojná, no nezodpovedná, akým trúchlivým rituálom príbuznosti tak blízkej obrazu oči Hutuov, sa pomaly zlieva červená do čiernej.
Presúvam svoju myseľ o 17 rokov späť k Johnovi Howardovi, austrálskemu premiérovi a jeho odvahe i viere k trom slovám : „Práca za podporu“. Jednoduchosť pravdy Stromu poznania. Za 4 roky vydáva ovocie. Prebytkový štátny rozpočet.
Čítam o slovenských Rómoch v Anglicku. David Blunkett, anglický exminister vnútra varuje, aby prisťahovalci „zmenili svoju kultúru“ inak príde explózia rasových nepokojov. Ani bezútešný obzor zlého neprivial prisťahovalcom potrebu rituálu zvliekania stáročnej kultúry.
Listujem state Lyalla Watsona – ”polovica jedného vtáčieho druhu afrického včelojeda sa v jednom roku nerozmnožuje. Pomáha druhej polovici kŕmiť a vychovávať mladé vtáky”.
Bratovraždu a zabíjanie má v ľudskej spoločnosti dlhú tradíciu. Od Kaina a Abela po dnes.
V zákonoch prírody to nie je bežné, pretože sa za to ťažko platí vo forme straty aspoň polovice vlastných génov.
Iba človek má neopakovateľný mechanizmus na zachovanie života. Ten umožňuje štrukturálne zmeny kultúry bez toho, aby sa ohrozila informácia obsiahnutá v kultúrnej tradícií.
Iba človek sa nezvlieka z kože. Tú mu zvliekajú, alebo ak chcete, zdierajú tí, čo dnes cúvajú životom.
Zapínam správy. Sedia vedľa seba, minister i premiér. Začína rituál zvliekania kože. Tých druhých, ktorým k zvýšeným odvodom, navýšeným daniam pridávajú ďalší rituál. Daňové licencie. Rituál, kde nejde o kožu zdieraného, ale hlavne o vlastnú starosť. Ministra i premiéra a ich bremeno záťaže, ako udržať post vyvolených pred utláčanými.
“Za zadnou stranou zrkadla si človek ukladá zbierku svojich cností i nerestí”.
Obdivujem rakov, lebo zvliekajú vlastnú kožu, aby oni mohli rásť.
Zanechajte komentár
Chcete sa pripojiť k diskusii?Neváhajte prispieť!