Globálna ekonomická hyperkríza. Kto bude mať pravdu?

   V poslednej dobe sa opäť časť žurnalistov vracia k osobnostiam ekonomickej vedy. A opäť k osobnostiam hlavného prúdu. Pripomína to časy „reálneho socializmu“ a cesty hľadania jeho zdokonalenia. Rozdiel je len v tom, že vtedy nebolo možné reálne oponovať marxistickému tmárstvu.

   Dnes ide o dobrovoľnú a slobodnú  dezorientáciu, ale možno aj materiálnu závislosť. Na skutočnej pravde nezáleží. Možno len na zárobku a splácaní hypotéky. Tak ako kedysi boli citovaní Marx, Engels, Lenin a dokonca aj Stalin, dnes sú citovaní a oslavovaní ekonómovia hlavného prúdu z minulosti i súčasnosti. A to v redakciách, kde by mala byť pluralita ekonomických názorov samozrejmá.

   Objektívne zákony a zákonitosti (božie, či prírodné – nech si každý vyberie) nemôžeme obísť. Ak ich nepochopíme, alebo ignorujeme, musí dôjsť k problémom. Súčasný hlavný prúd ekonómie je označovaný rôznymi prívlastkami. Pravde je ale taká, že sa nedá presne charakterizovať. Je zmesou viacerých ekonomických prúdov, ktoré sú v niektorých ohľadoch protichodné. Dôsledky takéhoto „gazdovania“ nemôžu viesť k dlhodobo stabilným výsledkom. Vec je ešte viac komplikovaná tým, že takto „gazduje“ celý svet. Dokonca aj komunistická Čína. Možnosť porovnávania, napodobňovania a hľadania úspešných postupov je tým znemožnená.

    O čo, aké prúdy a akých predstaviteľov ide:

Adam Smith, klasická ekonómia. Dnes označovaná aj za neoklasickú, či neoliberálnu ekonómiu. Presný rozdiel medzi týmito pojmami nie je definovateľný. Dnes je A.Smith oslavovaný pravicou a hanený ľavicou. To je typický obraz dnešnej doby – vybíjanie sa na druhotných problémoch. Hlavným problémom A.Smitha je jeho … zrada. Vo svojich vystúpeniach obhajoval tzv. subjektívnu teóriu hodnoty. Ale! Vo svojom slávnom diele „O bohatstve národov“ charakterizoval ekonomickú hodnotu „nákladovou teóriou“. Zdanlivá maličkosť. Lenže! Jeho dielo získalo záhadným spôsobom veľkú slávu. ( V skutočnosti len spísal myšlienky iných. Napr. francúzskych fyziokratov.) A tým jeho zrada nadobudla veľký význam. tak ako je to i dnes, na popularitu začali nadväzovať iní. Napr. veľmi bystrý ekonóm D.Ricardo. A na jeho vzorec o pridanej hodnote nadviazal akýsi anglický prišelec z Nemecka K.Marx. Jeho teóriu nadhodnoty sme si užili aj u nás. Srdečná vďaka.

   J.M.Keynes, fiškálna-keynesiánska ekonómia. Nedávno ho označil nejaký agilný žurnalista za ekonóma, ktorý vymyslel liek na krízy. Dokonca, že bolo možné pozorovať účinok jeho teórie počas Veľkej hospodárskej krízy. No! Až na to, že Keynes zverejnil ten svoj výmysel až v roku 1936. Pre politickú triedu to riešenie naozaj bolo a je aj dnes, ale pre ekonomiku určite nie. To ale musí potvrdiť ešte ďalší historický vývoj. Krátka historická doba nie je dostatočnou empirickou skúsenosťou. Ešte zaujímavejšie je, že práve v dobe Keynesovho diela (Všeobecná teória zamestnanosti, úrokov a peňazí.) začala mať napr. americká ekonomika znovu problémy a po krátkej dobe sa začala zotavovať zdanlivo keynesiánskym prístupom – vládnymi výdavkami. Išlo o zbrojné výdavky a v skutočnosti nešlo o Keynesov prístup, ale nový a intuitívny prístup, ktorý neskôr dostal pomenovanie – monetaristický.