Gašparovič sa vzoprel. Čižnára nikdy nevymenujem.

Náš prezident rád žartuje, čo v kontexte s jeho úctou k Ústave skôr pripomína čierny humor na červenom pozadí. V konfrontácií so svedomím kresťana katolíka vyznieva ako dobre organizovaná zbabelosť. On sa však v rozhodujúcich okamžikoch dokázal vždy vzoprieť a kto neverí, nech sa opýta Gauliedera. Aj jeho legendárny vzdor zdedeným predsudkom alebo názorom verejnosti o čistote jeho cti zababranej Naftou Gbely je pomaly hodné filmovej predlohy podobnej filmu – „Keby som mal pušku“.

No, čo by to bolo za štát, keby sa bavil iba prezident v spoločnosti Trubača. Hlásnika hlboko myseľných poryvov prezidenta, ktorými obveseľoval občanov. Za dlhých desať rokov bol to práve on, ktorý dokázal platnosť vedeckej poučky, že „Duch sa oslobodí, až keď prestane byť oporou“ !

V týchto historických chvíľach, kedy si spomenul na svoj inauguračný prejav, prijal najvýznamnejšie osobné rozhodnutie.

„Keby sme dodržiavali aspoň Desatoro, svet by bol o poznanie lepší a krajší“.

Kto iný, ak nie prvý občan republiky, má ísť príkladom ? V časoch, kedy iných občanov premáhajú pochybnosti a strach.

Pri Michalovi Kováčovi zapíše história jeho vzopretie sa Vladimírovi Mečiarovi.

Pri Rudolfovi Schusterovi jeho nerovný, no o to statočnejší boj s Anakondou.

Pri Ivanovi Gašparovičovi budú dlho historici stáť v nemom úžase, lebo jeho odvaha je porovnateľná s hrdinstvom Alexandra Veľkého. Desať rokov viedol Ivan Gašparovič slovenskú armádu na všetkých frontoch. Osobné bojové skúsenosti na čiare smrti ho zbavili strachu, nerozhodnosti i slabosti vôle, aby sa dnes vzoprel hadovi mocnejšiemu, ako anakonda.

Niekto, kto v ankete o Najhlúpejšie celebritu roka, skončil na štvrtom mieste jemu, slávnemu víťazovi, nebude posielať príkazy.

Nikto nebude znehodnocovať jeho výrok zo 17.júla 2011, kedy latku mravnosti a úcty k právu a spravodlivosti zdvihol tak vysoko, že iných k nej musia voziť lietadlá.

…“ale tiež som presvedčený, že akékoľvek rozhodnutie Ústavného súdu SR sa nedá ignorovať ani v teoretickej podobe“ !

No povedzte, občania, „nemilovali“ by ste človeka, Ivana Gašparoviča, v jeho dlhom a úžasnom utrpení v záujme „národného myslenia“ a „sociálneho cítenia“ ?

Kto iný, ako Ivan Gašparovič by mal dnešnej mládeži bez nasledovania hodného vzoru, nechať najvýznamnejšie posolstvo, recept na ceste k úspechu.

„Ako mi však nemilovať osobnosti, ktoré sa v každom historickom zmätku vedia zaradiť na správnu stranu“?

Tak je. „Nebudeš mať iných Bohov, aby si sa im klaňal“. Začal čítať Desatoro Božích prikázaní Ivan Gašparovič, aby preskočil piate (Nezabiješ!) a zahĺbil sa do významu slov docenta Fica:

„V roku 2014 už v politike možno nebudem“.

Teda, Trubač, ako má správne znieť moja, odvahou naplnená veta :

„Čižnára možno niky nevymenujem“  alebo  „Nikdy Čižnára nevymenujem“ !