Fico: z chudobného komunistu miliardár so sociálno-demokratickou maskou.

Genetická výbava komunistu nepustí. Majetok cudzích je preň silou, pri ktorej zemská príťažlivosť bledne závisťou a trieska sa o zem.

„Ja si uvedomujem, že horizont politickej práce má nejaké hranice. Ja si myslím, že už dávno som tieto hranice z hľadiska rokov prekonal,“ osviežil docent teplým humorom studený máj.

Docentov svet je svetom predstierania politiky so zlatokopeckým snom . V ňom Ficov orgán dokáže navliecť niť do ihly najlepšie. Nejde o nič iné, ako o náhodný dôsledok výberu, v ktorom jeden sa stal lepším, ako jeho konkurent. V konkurencií Kolesíkovcov ide fakt o jav výnimočný.

Zbabelcov dokázala politika iba na Slovensku vygenerovať taký počet, že aj veľké štáty s počtom niekoľkých desiatok miliónov obyvateľov, nedokážu viesť s nami rovnocenný zápas o čelné pozície.

Keď je politik zbabelcom k očakávaniam a túžbam občana, presnejšie svojho voliča, potom mu nezostáva nič iné ako každý deň zakrývať, že je veľmi nedokonalo vystrojený do života. Paradoxne je daný handicap výhodou, ktorá burcuje jeho fantáziu, aby rodila jeden nezmysel za druhým. Bez pocitu viny, že experimenty s Treťou cestou, sociálnym štátom i istotami, sú humánnejšou podobou Stalinových Gulagov.

Zbabelosť namierená voči sebe samému vyhlásením, že „hranice politickej práce“ docent dávno prekonal, je iba trpké priznanie.

Prvé vychádza z presvedčenia mnohých, že rast ekonomiky v roku 2006, keď prevzal vládu, bol taký ohromujúci, že ani docentova vláda ho nedokáže ohroziť. Po štyroch rokoch docentovho vypekania na Dzurindovom slniečku aj marxisti v Smer-SD začali chápať, že prišiel čas, kedy už iba duchovný svet im berie no aj dáva istotu. Istoty docenta zomreli skôr, ako sa mohli prepracovať k ľuďom.

Druhé priznanie zbabelca vychádza z vlastného poznania krutej reality Slovenska, ktorej základy položil práve docent v prvom období svojej vlády. Dnes je spoločnosť v období prechodnom. Od dôsledkov „politiky“ JUDr-ov voľne prechádza do zariadení psychiatrov.

Aj dieťa vie, že prekročiť možno iba to, čo existuje.

Rovnako, ako konštruktéri Róberta Fica ho doniesli na hranicu svojich vlastných predstáv o fungovaní štátu i výlučnosti otvorených dverí k obsahu štátnej pokladnice, tak ho z hranice odnesú.

Docentovo babráctvo dostalo Slovensko do štádia, kedy aj samotní konštruktéri docenta a jeho „politiky“ sa dostali na hranu, za ktorou prichádza utrpenie. Ich vlastné.

A tak, ako pri výbere docenta na zakladajúcom sneme v roku 1999, kde sa zohľadňovali zákony prirodzeného výberu a schopnosť Fica navliecť niť do ihly najlepšie, tak aj dnes budú rozhodovať o jeho nástupcovi tí istí. A nie docent.

Robert Fico sa preslávil jednou krádežou.

Citáciou od Konfúcia.

„Nezáleží, či je mačka čierna, alebo biela, hlavne, že chytá myši“.

Dnes aj marxisti v Smere pochopili, že veľkosť Slovenska spolu s výkonnosťou jeho ekonomiky má svoje hranice.

Docent Fico už hodnú chvíľu sedí na tej pomyselnej hranici a čaká, kedy ho jeho konštruktéri vynesú.

Mačky sa totiž na Slovensku premnožili a myší už niet.

Cenou útechy pre docenta zostáva maska s príbehom o chudobnom komunistovi, z ktorého sa stal miliardár.

Americký sen medzi Tatrami a Dunajom.

Taký príznačný aj pre časť slovenskej spoločnosti.

Marxistický pracovať a kapitalistický žiť.