Eutanázia v Seniorcentre vs svedomie všetkých politikov

Keby matka dieťaťu menila plienku iba dvakrát za deň, všetci by ju nazvali krkavčou matkou…Ale keď to urobia v Seniocentre v Bratislave imobilným pacientom, tak ako to uvádza denník Plus 1 Deň vo svojom článku, je to pre kontrolórov evidentne v poriadku. Chobotnica žije, chobotnica opäť funguje…načo by varili špeciálne jedlo pre diabetikov, keď to stačí urobiť vtedy, keď má prísť akože „neohlásená“ kontrola.Prečo by starým a chorým ľuďom zabezpečili dôstojné dožitie, keď je predsa prvoradé šetrenie a to aj na úkor ľudskej dôstojnosti. Neviem, či si zamestnanci na čele s vedením tohto centra uvedomujú, že staré dobré pravidlo platilo, platí aj platiť bude…každému sa raz všetko vráti a to mnohokrát aj v oveľa horšej forme.

Takmer všetci politici ostro kritizujú eutanáziu…tú ale praktizuje naše zdravotníctvo na ľuďoch denne. Čo sú také preležaniny, keď sa chorý pacient neotáča? Koho to zaujíma? Keby kompetentní vedeli, aká je to ukrutná bolesť pre človeka, ktorý má dekubity, možno by konali inak…a možno to potrebujú zažiť na vlastnej koži, aby dokázali precitnúť. To, čo sa údajne deje v Seniorcentre nie je nič neobvyklé, stačí sa ísť pozrieť do našich nemocníc na geriatrie a oddelenia dlhodobo chorých, na JIS-ky, ale aj na ďalšie oddelenia a uvidíte hrôzu, ktorú ani vidieť nechcete. Kričiacich, ubolených starých ľudí, ktorí sú odkázaní na pomoc veľakrát neochotného a necitlivého personálu.

A verte, rozhodne to nie je len o ich platoch. Nie sú jediní, ktorí zarábajú málo. Zoberme si takého dôchodcu, celý život pracoval, odvádzal dane štátu a na staré kolená musí mať aj dve práce, aj keď už melie z posledného, len aby prežil. Mnohí si znižujú predpísané  dávky liekov,kupujú si generiká, len aby to dokázali zaplatiť.

Viackrát ma pri pohľade z balkóna  upútala jedna veľmi slušne oblečená staršia pani, ktorá stále niečo hľadala v košoch. Nedalo mi to, išla som sa jej opýtať, ako jej môžem pomôcť. Pomoc nechcela, no po vyrozprávaní jej životného príbehu som sa rozplakala a ona sa rozplakala, keď som jej do rúk vtisla zopár eur a jedlo. Celý život pracovala v administratíve, manžel jej pred pár rokmi zomrel a ona ostala sama, keďže nemohli mať deti. Ostal jej malý byt a ešte menší dôchodok. Mala pred 90-tkou a na trhovisku si nemohla kúpiť ani zeleninu, lebo by jej to finančne nevyšlo a tak musela vyberať koše a hľadať v nich jedlo. Stretla som ju asi trikrát a potom som ju už nevidela…možno už nie je medzi nami…Pýtam sa ale, zaslúžila si takúto ponižujúcu starobu?

Vychovali nás všetkých, starali sa o nás s láskou a keď potrebujú pomoc,nedostanú ju. Radosť z jesene života sa mení na živé peklo a hrôzu v priamom prenose.

Tí, ktorí sú pri moci, alebo aj tí, ktorí ju desaťročia pevne držali v rukách, sa aj nad týmto článkom len zasmejú, Veď majú na účtoch dosť pre celé generácie, ich sa to netýka. Netreba však zabúdať na to, že Božie mlyny melú pomaly, ale isto…a potom už nepomôžu ani peniaze a ani moc, potom už prichádza len večný smútok.

Ak niekto čaká, že dnes odvolajú ministerku zdravotníctva Zuzanu Zvolenskú, tak je naivný. Peniaze a absolútna moc ju uchránia a to aj na úkor toho, že záchranné vrtuľníky sa nedostali včas k pacientom. Ak si myslíte, že by sa mohlo pohnúť za mnohé prešľapy svedomie v samotnej ministerke a sama by odstúpila, aj vtedy sa mýlite. Možno nejaké svedomie má, no je zrejme pevne spútaná chápadlami veľkej nenažarnej chobotnice.

A takto to stále pôjde dokola, až napokon národ úplne znecitlivie a zmieri sa s chudobou, ktorá ho určite v nasledujúcich rokoch postihne.