Ešte niekto verí, že komunisti nepripravili prevrat?

Vykríkol som od radosti, konečne to prišlo – Sloboda. Padla diktatúra proletariátu. Neskutočné davy ľudí skandovali v uliciach veľkomiest a hoci bolo chladno a poletoval sneh, niektorí  ľudia vydržali stáť na pódiách a námestiach takmer celý deň…

Títo muži diskutovali o budúcnosti krajiny v novembri 1989
Autor: TASR

Písal sa 17.november roku 1989 – mladí študenti sa rozhodli ukázať svojím zbabelým rodičom a hlavne svojim otcom akým spôsobom je potrebné dať najavo totalitnému režimu a jeho posluhovačom, že už je najvyšší čas dať zbohom tomuto režimu. Že už toho bolo akurát dosť za tých 40 rokov… Režimu pod prísnym dohľadom vtedajšieho „východného brata“, ktorému veľmi lahodilo otrepané heslo „ so Sovietskym zväzom na večné časy“ a o čosi neskôr vo vtedajšom Československu doplnené prezidentovým (Husák) režimom „a nikdy inak“.

Mládež sa už nemienila naďalej nečinne prizerať na krivdy a zverstvá, ktoré páchalo vtedajšie politické monštrum – KSČ, ktoré až na malé výnimky bolo obsadené tými istými tvárami, ako v tom neslávnom roku 1968. Tí starí paprďoši už nemohli urobiť to, čo pred dvadsaťjeden rokmi, keď 21. augusta roku 1968 pozvali svojho „východného brata“ na potlačenie kolaborácie, ako tomu vtedy s hrdosťou hovorili.

Michaiil Gorbačov im urobil škrt cez rozpočet. Svojou perestrojkou pomaličky rozbiehal demokraciu v krajine, ktorá ju sedemdesiat rokov vôbec nepoznala. Obyvatelia tejto krajiny (Rusko) si toho toľko vytrpeli, že mnohý sa z  tejto éry nespamätajú azda ani do konca svojho života.

Pán Kňažko veľmi rýchlo pochopil, že nastal historický okamžik ako „prebudiť“ Slovenský národ zo štyridsať ročnej letargie. Preto so svojím priateľom Jánom Budajom nezaváhali a z tribún na uliciach hlavného mesta Bratislavy prostredníctvom televíznych kamier povzbudzovali občanov, aby sa pripojili svojím manifestom k Pražským študentom. Živými vstupmi sme mali možnosť sledovať celé dianie, tak v Čechách, ako aj na Slovensku. Je určitým spôsobom hanbou národa, ale je potrebné priložiť si ruku na srdce a priznať, že Slovenská nátura bola a je určitou brzdou k vyjadreniu názoru na verejnosti. Slovák vo všeobecnosti vie ponadávať na režim, na zriadenie, na všetko, čo zaváňa korupciou a nespravodlivosťou, ale iba v určitom okruhu niekoľkých ľudí, obklopený istou anonymitou a to hlavne v krčmách, (hlavne vtedy, keď už je niečo pod čapicou), ďalej na nástupištiach a zástavkách, alebo priamo v dopravných prostriedkoch, kde sa práve nachádza viac cestujúcich. Ale iba zopár jednotlivcov vyjadrí svoje pocity verejne a hlavne tam, kde konkrétne problémy vznikajú, a svoje pálčivé otázky predostrú pred tými ľuďmi, ktorí sú poverení svojou kompetenciou tieto problémy riešiť. Je potrebné zdôrazniť, že mnohí z tých kompetentných sú za takúto činnosť dobre finančne ohodnotení, ibaže výsledky ich práce v mnohých prípadoch tomu nenasvedčujú. – Samozrejme, že by som svojmu národu veľmi krivdil ak by som za každú cenu tvrdil, že je to národ hlupákov a zbabelcov. Darmo je to pozostatok toho nenormálneho potláčania, udávania a špehovania bývalými spolupracovníkmi vtedajšej štátnej tajnej bezpečnosti ( ŠtB).

Slovenský národ vzplanie, až vtedy, keď má svojho vodcu, alebo vo väčšine prípadov, keď už je po fúnuse a už sa nedá nič zmeniť.

Čisto teoreticky je síce možnosť teraz na dôležitých miestach dosadiť zodpovednejších ľudí, ibaže tí by potrebovali k svojej práci čarovný prútik, no a toto je možné iba v rozprávkach starej matere. Preto na rad prichádzajú tvrdé ekonomické reformy, čo je ešte tvrdší bič na chudobu. Tak nastáva začarovaný kruh, kde stúpa nervozita, nenávisť, podozrievavosť a ohováračstvo.

To, že Slovenský národ vzplanie, až vtedy, keď má vodcu, potvrdzuje samotná história. Tak to bolo počas svetových vojen, SNP, podobne aj už v spomenutých rokoch 1968 a 1989, a v neposlednom rade aj v deväťdesiatych rokoch, keď Vladimír M. a Mikuláš Dz. sa uchádzali o kreslo premiéra.

Smolu má Slovenský národ aj v tom, že niektorí z tých vodcov sa správajú úplne inak, ako na začiatku, keď medovými slovíčkami a sľubmi si vedeli národ získať na svoju podporu.  Po krátkom čase sa z baránka vykľul nenásytný vlk, ktorý viedol národ do záhuby, ale ľudia si svoj omyl svojou zbabelosťou nedokázali priznať. Preto niektorí vodcovia sa správali ako malí bohovia.

V prvom rade bolo potrebné zbaviť sa starých štruktúr a na ich miesta dosadiť mladých ľudí, ktorím ešte nemali dosť času zaslepiť oči komunistickou ideou.

Až po istom čase mnoho ľudí pochopilo zastierací manéver mnohých osobnosti v tejto strane. Bývalí eštebáci „poprezliekali svoje kabáty“ a pod zásterkou strany VPN odstraňovali z archívov ŠtB svoje záznamy, ako aj záznamy svojich príbuzných, priateľov a známych. Takže  ani po dlhých rokoch sa nenašiel niekto, kto by odhalil ich pravú tvár. (Všetky dôležité písomné doklady sú už dávno skartované).

Takéto krysy každým svojím krokom sa snažili deliť ľudí na dva tábory, čo sa im zároveň celkom dobré darilo – bez mihnutia oka  poprezliekali kabáty a vodili občanov za nos…

Aké sú však skutočné udalosti po novembri 1989?: Veľmi výstižne to napísala Jarmila Kubátová v roku 2010: Svetu vládnu organizovaní zločinci – super boháči, ktorí sú tak bohatí, že sa ich obrovský majetok nedá vôbec spočítať. Spolčili sa sprisahaním a zorganizovali sa proti zvyšku ľudstva. Prostredníctvom svojich dobre platených lokajov páchajú na ňom už po niekoľko storočí obrovské zločiny. Majú medzi sebou dohody a rozdelené sféry vplyvu, nebojujú spolu navzájom. Naopak sa jednotne proti ľudstvu sprisahali, aby ho mohli ešte lepšie paraziticky vysávať a ľubovoľne s ním nakladať. Majú medzi sebou vystavenú pyramídu moci. Čím väčší super boháč, tým väčšiu má moc a tým vyššie je postavený v pyramíde moci. Nižší super boháč musí poslúchať príkazy tých vyšších super boháčov. Tá vzájomná spolupráca medzi super boháčmi je už dnes aj voľným okom viditeľná. Keď sa chcú napríklad napakovať medzinárodní bankári, stačí odborne vyvolať celosvetovú krízu, okradnúť tým široké masy obyvateľov – a ostatní super boháči ich v tom podporujú. Alebo prostredníctvom MMF vedia bankári promptne zadlžiť ktorúkoľvek jednotlivú krajinu sveta. Alebo napríklad aj prostredníctvom presne vybraných politikov vedia beztrestne ukradnúť kdekoľvek zlatý  štátny poklad, bez toho aby mal ktokoľvek šancu proti tomu sa ozvať. Môžu si skrátka dovoliť úplne všetko. Keď si chcú prilepšiť zbrojárske korporácie, stačí aby v nejakom malom trápnom štáte vyvolali dlhodobú vojnu – a nekonečný prúd peňazí sa len hrnie. Vojensko – priemyslový komplex, to sú tesné väzby mocných zbrojárov s predstaviteľmi ozbrojených síl a štátu. Tam predovšetkým bežný občania nemôžu strkať svoj nos. Aj tajné služby super boháčom bratsky so všetkým vypomáhajú  a sú ich poslušnými lokajmi. Kto viac zaplatí, tomu viac slúžia. Najmocnejšími globálnymi tajnými službami  sú CIA a Mossad…