Dzurinda pôrodník Frešo hrobár.

Žitňanská s Frešom, alebo – Kedy Slováci uvaria svojim politikom čaj s jedom ?

Blog s týmto názvom som napísal pre kongresom SDKÚ-DS, na ktorom „obchodníci“ zinscenovali víťazstvo Pavla Freša. Dnes ich premklo poznanie, ktoré bolo čitateľné už vtedy.

Jed v nápoji bol vždy prvkom, ktorý po tisícročia pútal pozornosť. Priťahoval najmä Ženy, ako preukazujú dobové materiály. Zbožňovali ho, čo v nijakom prípade nemožno pripísať ich „zločineckému“ naturelu. Skôr by som ho priradil ako, z času na čas, nutnú výbavu k ich krehkosti a jemnocitu. V strete s hrubou mužskou silou boli vždy odsúdené na porážku a jed bol tým prostriedkom, kde mužom prechádzali cez rozum. A skracovali im rozlet života.

Obdobie, ktorého dôsledky hádam nikto nikdy nepochopí, čas čiernych uniforiem fašizmu a jeho vodcu Adolfa Hitlera, éra prázdnoty, ktorú naplnilo „iba“ šesť desiatok miliónov mŕtvych na bojiskách a 5 miliónov obetovaných v koncentračných táboroch v záujme lásky. Tej, kde láske k blížnemu, bola nariadením štátov, vštepovaná „láska“ k majetku blížneho.

Milujem čierny anglický humor, obzvlášť tam, kde vychádza z pier krehkých poslankýň anglického parlamentu.

Lady Nansy Astor, lebo o nej hovorím v čase, kedy vojnové mrákavy naplnené krvou nevinných sa organizovane presúvali nad starý kontinent, takto reagovala na vtedajšieho premiéra Winstona Churchilla :

„Keby ste boli mojim manželom, dala by som vám jed do čaju“.

Winston Churchil akceptoval sarkazmus dámy a s chladom anglického gentlemana odvetil:

„Keby ste boli vy mojou manželkou, tak by som ten čaj vypil“.

Našťastie pre britské impérium a celý svet, zastali obaja iba v rovine prekárania sa dvoch ideológií. Aj keď po pravde treba povedať, že to boli ženy, ktoré sa starali, aby niekto vojnu prežil.

Keď človek číta históriu Slovákov a Čechov v mnohých prípadoch objavuje mechanizmus skôr známy z fyziky. Spojené nádoby. Záchod je tým vynálezom, ktorý patrí medzi najpoužívanejšie projekty pracujúce na tomto princípe.

Ani on nedokáže „spláchnuť“ sadizmus, ktorý vniesli do nášho prostredia dve šľachtičné. Na Slovensku  pani z Čachtíc ,Alžbeta Báthoryová a v Čechách „Karlštejnská pani“ , Kateřina Bechyňová.

Na rozdiel od lady Astor, Ažbeta i Kateřina boli práve tým povestným jedom, ktorý si vo veľkých dávkach vypilo ich bezbranné okolie. Obe mali moc a finančné prostriedky. Až sa človek čuduje, aký dlhý život majú poniektoré tradície. Aj dnes platí, kto má moc a peniaze , môže si dovoliť takmer čokoľvek.

Možno každý, komu záleží na krajine, kde žije, na Slovensku, hodnotí stav spoločnosti po posledných parlamentných voľbách.

Paralely som našiel v dvoch historických udalostiach, dvoch štátov, pár rokov dozadu stojacích vo  vojnovom masakri druhej svetovej vojny proti sebe a dvoch velikánoch vojnovej a povojnovej politiky.

Desať rokov pred prvým výstrelom rokoval Výbor imperiálnej obrany anglického parlamentu o zásade, ktorá bola známa od roku 1919, ako „Pravidlo desiatich rokov“.

Bol to práve Winston Churchil, ktorý svojim výrokom – „Už žiadnu vojnu“ – otváral rokovanie výboru a dôvodil to životnou nevyhnutnosťou. Prestať plytvať verejnými financiami.

Na Slovensku by bolo nanajvýš potrebné prijať rovnaké pravidlo. Chýba však typ podobný Churchilovi.

Druhým mužom bol Konrád Adenauer, konzervatívny politik a prvý nemecký povojnový kancelár.

Prevzal Nemecko zničené vojnou rozpútanú Nemeckom. Bol to politik, ktorému občania udelili honor „Najväčšieho Nemca“ . Politik, ktorý pochopil životnú nevyhnutnosť začleniť Nemecko do zapadoeurópskeho ekonomického a politického systému. Politik, ktorý odštartoval ekonomické úspechy Spolkovej republiky Nemecko.

V tom čase napísal a vydal nádhernú esej K.Jaspers – „Otázka viny“. Knihu, ktorá odštartovala proces denacifikácie Nemecka. Proces, v ktorom všetci tí, čo sa podieľali na hrôzach ideológie fašizmu boli vylúčení z možnosti pôsobiť v politike a spoločenských vzťahov.

Keď pozerám a čítam i analyzujem poryv v strane už bývalého predsedu, Mikuláša Dzurindu, nachádzam paralely predvojnového Anglicka i povojnového Nemecka.

Iba „obchodníci“ donedávna motkajúci sa a pochlebujúci predsedovi strany poznajú odpoveď na jedinú neznámu.

„Je v šálke čaju, ktorý ponúka Lucia Žitňanská Pavlovi Frešovi jed“ ?

Na odpoveď, na rozdiel od príbehu Lady Astor a sira Winstona Churchila, si treba počkať do polovice mája.

Dnes sú isté iba dve reality.

Prvá.

Žiaden z doteraz známych korunných princezien a princov usilujúcich o žezlo a trón odchádzajúceho predsedu neprišiel s tým zásadným. Obe historické  postavy velikánov svetovej politiky totiž prichádzali s jasným programom. Winston Churchil, ako zachrániť Anglicko pred Adolfom Hitlerom a Konrád Adenauer , ako spasiť Nemecko po Adolfovi Hitlerovi.

Druhá.

Jed pridaný „obchodníkmi“ SDKÚ-DS do šálky čaju v rukách Lucie Žitňanskej, ktorý podáva Pavlovi Frešovi si vypije ktosi iný.

Členovia, sympatizanti i voliči Slovenskej kresťansko – demokratickej únie.

Povedané parafrázou Winstona Churchila : „…ten Čaj by nemali vypiť !

Hlas duetu, ženy a muža, neprináša pre pravicového voliča v tomto prípade zásadné.

Myslenie štátnika, ktorý dokáže dať život slovenskému „Pravidlu desiatich rokov“.