Dve záhady života. Láska a peniaze.

Láska. Čo je láska? Láska je fenomén, ktorému na koreň veci doteraz neprišiel nikto. Láska, tisícročia ospevovaná spisovateľmi, básnikmi, filmom, divadlom… médiami. Láska, maľovaná všetkými dúhovými farbami zvečnená na obrazoch. Ospievaná v každej piesni, mladými i starými. Láska v túžbach i prežívaní žitá.

Peniaze. To sa už o peniazoch povedať nedá. Kým je láska všetkými ospevovaná, peniaze sú akoby zatracované, znevažované, nenávidené. Už pri prvej otázke „odkiaľ sa berú peniaze?“, nikto nevie dať relevantnú odpoveď, resp. odpovie ako školák „predsa sa vyrazia v mincovni a vytlačia v tlačiarni.“
Poniektorých napadne myšlienka, že hádam vláda štátu vyrába peniaze. Do istej miery áno, vláda je mincovňou a tlačiarňou zároveň. Ale, odkiaľ, kde sa vlastne berú peniaze? Odpoveď je veľmi jednoduchá. V súkromných korporáciách, bankách.

Ľudia mali odjakživa tendenciu tvoriť rezervy (zásoby) čohokoľvek. Nie je tomu tak ani v prípade peňazí. Ľudia ich radi šetria. Ušetrené peniaze im prinášajú dobrý spánok a ten je ešte pokojnejší, ak sú našetrené peniaze uložené v bankách. Ľudia sa domnievajú, že peniaze, ktoré si do banky uložili sú ich vlastným majetkom a banka zabezpečuje iba ich ochranu pred odcudzením, zhodnocuje ich a za tieto služby ľuďom poskytuje úrok. Tiež sa domnievajú, že v prípade potreby tieto peniaze banka používa pre ďalších sporiteľov (spotrebiteľov) či už vo forme úveru alebo osobnú spotrebu. Ľahko predstaviteľné, ťažko realizovateľné a NEPRAVDIVÉ.

Tieto peniaze nie sú peniaze sporiteľov, ktorí si ich vložili na rôzne účty, aby ich následne postupne mohli vyberať. Ako to teda vlastne funguje? Jednoducho. Banky vytvárajú peniaze pre svojich klientov. Tie peniaze pochádzajú (vytvárajú) z prísľubu dlžníka, že DLH bude pravidelne splácať a celý dlh s úrokom zaplatí.

Mnohí z nás si aspoň raz v živote brali v banke pôžičku a podpisovali zmluvu. Podpisom na zmluve o pôžičke sa klient zaväzuje splatiť pôžičku a úrok, prípadne založiť nehnuteľnosť v prospech banky. Podpis na zmluve o pôžičke znamená niečo iné pre dlžníka, a niečo iné pre veriteľa (bankára). Pre bankára to znamená len toľko, aby to zaujímavé číslo svojej pohľadávky pripísal na účet dlžníka.

Príbeh o obchodníkovi so zlatom (príbeh o bankárovi).

Dávno-pradávno, v krajinách, kde sa voda sypala a piesok lial, ľudia používali ako platidlo vzácne komodity, napr. kakao, soľ, korenie, obilie, vlnu, dobytok. Aby naozaj plnili funkciu peňazí, museli sa dať prenášať a ľudia museli žiť v presvedčení, že táto komodita môže byť neskôr vymenená za inú hodnotnú (obdobnú) komoditu, ktorú budú potrebovať, či už jedlo, oblečenie alebo jednoducho strecha nad hlavou. Až neskôr sa ako platidlá začali používať drahé kovy: meď, platina, paládium, striebro, zlato. Drahé kovy sa ľahko ťažili, spracovávali a tak nečudo, že niektorí podnikaví jednotlivci sa hneď od začiatku chopili príležitosti a stáli sa expertmi nielen na ich ťažbu a spracovanie, ale aj bohatnutie (obohacovanie sa). Týchto spracovateľov kovov vtedajšej doby nazvime obchodníkmi so zlatom.
Obchodníkom so zlatom, obchodníkom s tovarom sa obchodovalo oveľa ľahšie kovovými mincami ako vzácnymi komoditami a tak čoskoro komodita ako platidlo zapadla prachom. Obchodníci so zlatom potrebovali svoje platidlo – zlaté mince dobre uchovať a zabezpečiť pred odcudzením. Na tento účel im slúžila obyčajná skrinka na zámok, podobná dnešnému trezoru. Zabezpečený majetok prinášal obchodníkovi pokojný a nerušený spánok. Mohol byť rušený iba ak jeho vlastnými myšlienkami (špekuláciami), ako ešte viac rozmnožiť majetok. Obchodník bol pre ostatných mešťanov dobrým vzorom a aj keď ostatní neboli takí šikovní a zbehli, ale vždy si vedeli, akú-takú mincu odložiť bokom, ako rezervu a túto rezervu chrániť. Neostávalo im nič iné, iba požiadať obchodníka so zlatom („najšikovnejšieho so society“) o uloženie si svojich mincí a iných cennosti do jeho trezora. Samozrejmé za odplatu.
Obchodníkovi so zlatom sa tým naskytla ďalšia možnosť príjmu a to z prenájmu, prenájmu trezora. Roky plynuli a prinášali so sebou ďalšie a hlbšie poznanie (ale aj chamtivosť) a neraz si kládol otázku, „prečo by som mal mať iba toľko, koľko mi platia?“
Menej majetní mešťania, prenajímatelia trezora si v čase núdze k obchodníkovi so zlatom vždy prišli vybrať svoje zlaté mince. Obchodník tak prišiel k lstivému nápadu: moji zákazníci si nikdy neprídu vybrať peniaze všetci naraz, ale postupne. To bol prvý moment, ktorým sa zrodil ako plán obohacovania sa na úkor iných. Aj keď si prišli vybrať svoje mince a cennosti, vydal im iba akési potvrdenky – šeky, ktorými medzi sebou obchodovali. Obchodovanie sa tak stávalo veľmi pohodlným. Keďže obchodníkovi ostávali v trezore všetky mince a cennosti, prišiel na ďalší skvelý nápad podnikania a to požičiavať svoje (a nielen svoje) zlaté mince za úrok ďalším záujemcom.

Ako všetci vieme život má podobu evolúcie a tá týkala sa aj peňažného trhu, ktorý sa veľmi rýchlo rozvíjal a expandoval, tým obchodník získal neobmedzenú moc požičiavania mincí. Tu už môžeme pokojne hovoriť o peniazoch. To vnuklo obchodníkovi ďalšiu skvelú myšlienku, odpútať pozornosť ostatných od množstva uloženého zlata, čím získal možnosť, zobrať si pre seba rozdiel, ktorý týmto obchodovaním vznikol.

V tomto okamihu by sme už mohli hovoriť o bankárovi, nie o obchodníkovi.

Bankár teda začal vydávať poukážky (potvrdenky, šeky) nielen na svoje zlato, ale aj na zlato uložené ďalšími vkladateľmi, ale aj na neexistujúce zlato, čím úplne odpútal pozornosť vkladateľov od skutočnosti a tŕžil oveľa väčší zisk, ako keby požičiaval iba svoje vlastné zlato. Roky si takto bankár tajne užíval prichádzajúce výnosy z úrokov na vkladoch ostatných. Stával sa z neho čím ďalej, tým viac bohatší… a on, „chytrák“, sa tým ešte chválil. Nečudo, že v mysliach mnohých vzišlo podozrenie, že zneužíva peniaze svojich vkladateľov. Tí pohrozili, že vyberú všetky cennosti a zlato, pokiaľ obchodník – bankár nevysvetlí pôvod svojho novonadobudnutého bohatstva. Pre obchodníka so zlatom – bankára to nebola žiadna pohroma.
Začal vyplácať svojim vkladateľom podiel zo svojho zisku – vo forme úrokov.

Takto boli položené základy moderného bankovníctva, ktoré každý pozná zo všetkých strán… len jeho podstatu, ako to vlastne funguje, si mnohí neuvedomujú.

Namiesto výrazu „obchodník so zlatom“ by sme mohli použiť výraz „úžerník“.
Na záver som si dovolila definíciu „úžerníka“. Úžerník je osoba poskytujúca bez povolenia vysoko úročené úvery. V prípade úžerníctva ide o neoprávnené obohacovanie, ktoré sa vo väčšine krajín posudzuje ako trestný čin. V niektorých moslimských krajinách sa na úžerníctvo považuje vyberanie akéhokoľvek úroku, to znamená, že ani banky nesmú z poskytovaných úverov účtovať úrok.

Alebo sa niekto domnieva, že on povolenie mal?