Dvadsaťpäť rokov čakania na prvého neskorumpovaného v politike.

Už dlho neopantala svet charitatívna myšlienka takou intenzitou, ako Ice Bucket Challenge. Dokázala čistotou svojej myšlienky zapojiť aj tých, ktorí nikdy nedali ani cent na charitu.

Nečudoval by som sa, keby autor nápadu našiel inšpiráciu na Slovensku, pretože tu vláda dvadsaťpäť ročný okamžik utrpenia občana vyvažuje charitou voči tým, ktorí vedeli dať aj posledný groš politickým stranám.

Ľadová sprcha Radoslavovi Procházkovi odfinancovaná svojskou charitou bolo vrcholovým číslom Mečiarových sirôt dnes umiestnených v Charitatívnom dome „U Fica“.

Kým svet v miliónových počtoch dojíma problém laterálnej sklerózy, mňa zaujala „lastovička“, ktorá nemá záujem o teplé krajiny, lebo pochopila, že podnebie, kde dominuje latentná skleróza má oveľa blahodarnejšie účinky.

„Nikto si nás nekúpi“, prečítal som si za volantom, vlečúci sa v kolóne Kaliňákovou päťdesiatkou.

Musím uznať, že toto varietne číslo je minimálne tak dobré, ako Trnkova protikorupčná nadácia, či Ficov telefón zberajúci každý korupčný poryv.

Poďme však po poriadku.

Na počiatku nebolo Slovo, ale výkrik do tmy, ktorý nevyvolal projektovaný echo efekt, vraj „Slušné Slovensko potrebuje lídra“. Už krátky čas na to poodhalil, že armáda križiakov je rovnako malá, ako počet voličov.

Charitatívny čin Richarda Sulíka síce na chvíľu pomohol, no Kolárovi liberáli sa podobali na všetko, len nie na križiakov. A tak prv, ako Mečiarova finta v podobe zníženia hlasovacieho kvóra aplikovaná Lipšicom, priniesla nový slogan NOVY – „Táhněte do háje“ ! – stačil Miškov v prítomnosti Dana Lipšica odfinancovať kampaň na Nos iného Dana. Krajcera.

Fakt, že falošná motivácia je najúčinnejšia, nedal na seba dlho čakať.

Lipšicovi križiaci trúsia o kampani Radoslava Števčíka, šéfredaktora Bratislavských novín, že ju financuje ohrdnutý liberál Juraj Miškov, aby skrížil cestu jedinému „liberárovi“ Gáborovi Grendelovi do kresla starostu Starého mesta. Pritom obom znepriateleným stranám je jasné, že kandidujúci novinári majú minimálne problém etický.

Tábor Juraja Miškova reaguje protiúderom.

Alarmujúce prepojenia Gábora Grendela na najbližších, ktoré sa stali vhodnou „potravou“ pre SIS – spis Kocúr – rovnako, ako pre bulvár – mediálne priateľstvá s dávkami nadpráce na pôde RTVS, Markízy či SME, sponzorské vplyvy Gratexu či Ditecu, ale aj prapodivný NU Spiritclub na Medenej v spoločnosti starých križiackych prepojení na ministerstvo vnútra. Vypočítava protistrana kandidáta.

Latentná skleróza slovenského voliča, ktorého do nepríčetnosti uvedie zvýšenie ceny mlieka o jeden cent a necháva ľahostajným cena verejných služieb niekoľkonásobne predražená, je tou zárukou, že namiesto ľadovej vody radšej siahne posledný marcový deň na účet a vyplatí falošných hráčov v štátnej pokladnici.

Zdá sa, že Lipšic s Miškovom, zašli ešte ďalej v zápase o intenzívnejšiu formu latentnej sklerózy slovenského voliča.

Ponúkajú dvoch Sancho Panzov. Jedného liberálneho križiaka s golfovou palicou a druhého s mešcom od Miškova, aby v závere pochopili, že najväčším nepriateľom rytiera Dona Quijota bol a zostal jeho sluha.

Pritom stačilo nabrať odvahu, sadnúť si kdesi pred kamery a vyliať radšej ľadovú vodu na hlavu.

Toho druhého.