Dva týždne v rakúskej rodine…

… alebo, iba jedlom je človek živý… . Pre niekoho pravda, pre niekoho lož. Poďme však pekne po poriadku, aby sme sa dostali k jadru problému. Vlastne, ono to v podstate nie je ani problém. Je to fakt, ktorý kompetentní nevidia, pretože nechodia v topánkach tých chudobnejších… a že chudobných je viac než dosť, vedia iba ulice.

Vyrozprávam vám skúsenosti mojej kamarátky, ktorá tak trošku z recesie, tak trošku zo zvedavosti, tak trošku z prinútenia išla tráviť dovolenku do Rakúska, akože ináč, ako opatrovateľka.

Nabalila teda do najväčšej cestovnej tašky všetko, čo si myslela, že bude počas dvoch týždňov potrebovať, nejaké tie knihy na voľný čas a kopu slovníkov. Do miesta určenia ju mal dopraviť „opatrovateľský taxík“ a ona sa nechala jeho kolesami do neznámeho sveta s radosťou unášať. Po dvanástich hodinách sa ocitla v svojom prechodnom domove. Striedačka, ako jej hovoria opatrovateľky, ju vítala vo dverách a v zrýchlenom tempe zoznámila s rodinou, odverklikovala povinnosti opatrovateľky v tejto domácnosti, pre istotu podala do ruky krasopisne napísané inštrukcie (opakovanie je predsa matka múdrosti) a už siahala po svojej torbe, aby ju naložila do auta. Zrazu, akoby v osvietení ju schmatla za rukáv a spýtala sa.

– Máte v tej taške aj jedlo?

Anka pokrútila hlavou.

– Nie, len oblečenie, teraz je ťažko odhadnúť, či bude začiatok mája šialený ako apríl alebo sa oteplí. Mám iba troje horalky, tri čokolády a kúsok slaniny.

– A peniaze máte?

– Nie, zacigánila.

– Tak vám požičiam dvadsať euro, keby ste potrebovali na jedlo, o dva týždne mi ich vrátite.

Jarmila strčila Anke do ruky dvadsaťeurovku. Podala jej ruku so želaním nech to tu zvládne a už nastupovala do auta. Anke ostal na prahu útulného domu v osamení len smutný pohľad za odchádzajúcim autom, nevediac, čo všetko tu bude musieť zvládnuť.

Vošla teda do svojej izby studenej ako psí čumák a začala vybaľovať veci, jednu po druhej, kým neostala taška prázdna. Horalky a kofily na vrchnú poličku, akoby ich chcela ukryť pred zrakom neviditeľných maškrtníkov. Jej pacient už spokojne podriemkaval, starká pozerala televízor a ona rozmýšľala, čo ma urobiť. Bola hladná ako vlk a takou ostala do rána. Aby sa však nepovedalo, dostala na privítanie hrnček čaju. Keď o desiatej večer rozmýšľala, ktorú lekciu si ma najprv zopakovať padli za obeť prvé horalky. Spala ako hladný horalkový dudok. Ranné úkony robila viac ako opatrne, bála sa všetkého aj dotknúť a keď prišli na rad raňajky, tešila sa z nich ako malé dieťa. Potom na obed. Aj na večeru. Deň čo deň. Medzitým starostlivosť o pacienta, upratovanie domácnosti, dvor a záhradu striedal hlad, na aký si zo Slovenska nepamätala. Znie to neuveriteľne, ale bolo to skutočne tak.

O práci opatrovateliek sa tu popísalo viac než dosť, preto sústredím pozornosť iba na to, čo som chcela napísať.

Anka sa v tejto rodine starala o osemdesiatdva ročného ležiaceho pacienta. Medzi jej pravidelné úkony patrila ranná toaleta, kŕmenie pacienta tri krát denne, podávanie liekov, polohovanie pacienta, vetranie miestnosti a „byť v jeho blízkosti, keď nespí“. Prvé chvíle boli poznačené nedôverou, skúmaním novej opatrovateľky… no veľmi rýchlo si padli do oka a tak to ostalo do konca turnusu. Neodmysliteľnou súčasťou ich spolužitia boli pravidelné pohládzania, dotyky a úsmev. Starký to mal veľmi rád a veľmi ich potreboval.

Stravovanie

Anka jedlo nepripravovala, obedy a večere pripravovala vždy pani domu. S pribúdajúcimi dňami Anka prišla na to, z akého dôvodu… aj z toho dôvodu som napísala tento príspevok.

Rakúšania sa veľmi ťažko lúčia s peniazmi, vo všetkom majú systém a poriadok a sú veľmi šporovliví. Táto rodina bola v sporení ukážková.

Anka mala pri stolovaní vyhradené miesto oproti panej domu. Na raňajky bol zvyčajne chlieb, maslo, domáci lekvár a káva. Výnimkou bola nedeľa, kedy raňajkovali vianočku alebo bábovku. Rakúšania pijú kávu s mliekom. To Anka milovala od prvej chvíle. Od prvej chvíle dumala, prečo nemôže byť také dobré mlieko aj na Slovensku? Odpoveď prišla sama na tretí deň, keď farmár zo svojich prebytkov priniesol do domu litrovú fľašu mlieka, prázdnu si bral so sebou, aby o dva dni priniesol opäť plnú. Fantastické bolo pozorovať toho chlapíka a spoznávať systém spolupráce. Auto zastavil pred domom, otvoril si bráničku, ku pivničným dverám položil mlieko, zobral fľašu a odišiel. Na konci mesiaca mal na tom istom mieste pod rohožkou svoju plácu – za donášku čerstvého mlieka až do domu. Ankinou povinnosťou bolo ísť pre mlieko a prevariť ho.

Každý štvrtok približne v tú istú hodinu prichádzal ďalší farmár, ktorý ponúkal zeleninu. Tú si pani domu vybrala podľa svojho gusta.

V piatok prišlo pred dom auto s ovocím, aj z toho si pani vybrala, na čo práve mala chuť. Takto to vraj tam chodí celú sezónu.

Nákup mäsa, mäsových výrobkov a ostatného tovaru zabezpečovali opatrovateľky podľa rozpisu domácej v určených obchodoch a nákupných centrách. Nič viac nebolo dovolené kúpiť iba to, čo bolo na lístočku a danej značky (kvalita je pre nich prvoradá).

Aká bola Anka namosúrená, keď musela ísť do Sparu vzdialeného od Billy o 200 metrov a vláčiť domov nákup v batohu. Časom jej zvedavosť nedala a zisťovala, v čom spočívajú rozdiely. V cenách, pôvode a „chlade“ nákupného centra. Mám na mysli taký obyčajný ľudský chlad. Rakúšania nedajú dopustiť na pôvod výrobkov a tovaru, ktorý v svojej domácnosti upotrebujú.

Ako som spomínala, obedy a večere boli doménou domácej, občas pripravované z polotovarov a z tak malého množstva surovín, že príprava obeda Anke vždy vyčarila údiv na tvári a nepochopenie v duši. Prečo? Prečo sú tí ľudia takí šporovliví, až lakomí? Dodnes jej ostali obrazy prípravy prílohy k obedu pre troch z piatich zemiačkov veľkosti vlašského orecha. A tak nečudo, že Anka, keď nechcela schudnúť počas dvoch týždňov nakupovala pre domácnosť zvlášť a seba tiež zvlášť… kým neminula dvadsaťeurovku.

Vedenie domácnosti

Vedenie domácnosti sa riadi domácim účtovníctvom. V tejto rodine okrem tradičných kolóniek: potraviny, ovocie, zelenina, drogéria, kozmetika, lieky bola pravdepodobne kolónka „opatrovateľka“. Ináč sa nedá vysvetliť konzumácia minerálnej vody zo sklenenej fľaše domácou paňou a minerálka z plastovej fľaše opatrovateľke.

Umývanie riadu bolo také ako videla Anka u starej mamy na dedine len s tým rozdielom, že jej stará mama všetky zvyšky jedál z domácnosti využila pre domáce zvieratá, v rakúskej rodine sa vylievali zvyšky a mastnota z tanierov a ostatného riadu do kompostoviska a potom po prehnití do záhrady.

Systém upratovania domácnosti bol ukážkový, priam šlabikárový. Začínal stropom a končil podlahou v pivnici. Na všetko sa použili príslušné čistiace prípravky presne podľa návodu a ani o kvapku či odmerku viac. Ak sa postup nedodržal, výsledok sa nerátal a tak si Anka hneď prvú sobotu vyslúžila výčitku. Druhú bola opatrnejšia a tak sa aj celý sobotňajší večer niesol v znamení pohody a spokojnosti.

Poznanie

Až v závere turnusu prišla Anka na to, v čom je pes zakopaný. Vo vzťahu. Vo vzťahu k príslušníkom východného bloku. Príslušníci východného bloku boli v očiach a mysliach Rakúšanov vždy menejcenní národ, jednoducho, iná kasta. Na činnosť opatrovateliek ich Rakúšania vítali a vítajú, lebo boli a sú na nich odkázaní, ale zblížiť sa viac nebolo v tejto rodine dovolené, lebo rakúske ego bolo silné, veľmi silné.

Viem, mnohí majú iné skúsenosti a v mnohých rodinách sa Slovenky udomácnili viac ako doma, čo je chvályhodné. Viem však aj to, že tento prípad nebol ojedinelý a hoci sa stal pred ôsmimi rokmi, aj dnes sa nájde rodina, od ktorej treba drankať peniaze na nákup pre domácnosť, na lieky pre pacienta.

Viem, že táto profesia si vyžaduje celého človeka, sústredenie, určité odborné znalosti a skúsenosti, sebazaprenie a odlúčenie od rodiny a neraz si vyslúžila vlnu kritiky. Nalejme si však čistého vína, keby nebol sociálny systém nášho južného suseda takto nastavený, v koľkých slovenských rodinách by boli hádky a škrípanie zubov, v koľkých rodinách by peňaženky zívali prázdnotou.