Dnes nebojujeme v bitke z roku 1968, realita je iná.

Tomáš Haas, historik, politológ a bývalý poradca prezidenta Václava Klausa, sa zamyslel pri príležitosti prejazdu americkej kolóny v Česku.

Prečo mám rád USA napriek ich vláde?

Nie je dňa, aby som niekde nečítal, že som „protiamerický“, „protizápadný“, „proti demokracii“, protieurópsky „, „proti NATO“ alebo „proti slobode „.

Je to také ľahké a veľmi  hlúpe škatuľkovanie.

Tí, kto to píšu sa domnievajú, že ak si zvolíme spojenca, alebo priateľa, musíme sa správať ako verný pes, musíme schvaľovať všetko, čo náš priateľ a spojenec robí, musíme prestať premýšľať a musíme len veriť, schvaľovať – a aby snáď neboli pochybnosti, musíme k slovu schvaľovať pridať ešte prívlastok „bezvýhradne“.
Naša domáca aj zahraničná politika nesmie mať vlastný obsah, tým, že sme vstúpili do vzťahu s našou politickou stranou, s medzinárodnými organizáciami ako EÚ a NATO, partnerskými štátmi ako USA alebo Nemecko, sme sa podľa názoru mnohých ľudí zaviazali nie k tomu, aby sme boli plnoprávnymi členmi organizácie alebo spojencami jej členov, ale len preto, aby sme poslušne dvíhali ruky a súhlasne, ako spokojné mačiatko, vrneli blahom nad darmi, ktorých sa nám od našich partnerov dostáva a nikdy nepremýšľali o tom, či tie dary nemajú tiež iný obsah, než naše dobro, našu bezpečnosť a našu spokojnosť. Tá spokojnosť doprevádzaná absolútnej poslušnosťou je povinná.

Najvyššou métou nie je byť platným členom, ktorý aj do názorovej diskusie medzi partnermi vnáša niečo svojho, niečo čo považujeme za správne, ale stalo sa hlavne to, aby sme za každú cenu a vo všetkom zostali „v hlavnom prúde“.

Málo kto si uvedomí, že už nie sme členom, partnerom, priateľom, ale len vypchávkou. Niekým, kto nikdy nič pozitívneho neprinesie a nič negatívneho nie je schopný pochopiť.

A pretože som od prírody trochu kverulant, stáva sa mi často, že s tým hlavným prúdom nesúhlasím.

Pravda, ktorú tí, kto ma s takou ľahkosťou nálepkujú, je tá, že som veľmi proamerický, veľmi prozápadný, veľmi pre demokraciu, veľmi pre Európu, veľmi pre NATO a veľmi pre slobodu.

Ale, pretože nespĺňam tú podmienku absolútnej poslušnosti, spokojnosti a bezvýhradného súhlasu, som označkovaný. V najlepšom prípade sa niektorí z mojich bývalých priaznivcov a priateľov divia, „ako hlboko som klesol“, v najhoršom som „zradcom“, jedným z „Piatej kolóny“ a vôbec by som mal „ťahať do Ruska, kam patrím“.

Ostatne nie som to len ja. Rovnakej a niekedy ešte horšej vlne nenávisti musí odolávať každý, kto nie je „v hlavnom prúde“.

Ale späť k tým nálepkám.

.

Som „protiamerický?“

Pochybujem, že tí, kto sa mi tu nálepku snaží prilepiť, vedia, čo je to byť proamerický.

Amerika, USA a Kanada sú pre mňa druhou vlasťou. Prežil som tam dlhý rad rokov. V tom pre mňa splýva Kanada i USA. Tieto krajiny mi dali slobodu, slobodu premýšľať, slobodu vzdelávať sa, slobodu študovať i pracovať v odboroch, ktoré som si slobodne zvolil, slobodu žiť v mieste ktoré som si slobodne zvolil, slobodu žiť podľa svojich vlastných zásad, slobodu hovoriť to, čo chcem hovoriť, bez toho aby ma pre to nejaký Američan posielal „tam kam patrím“.

To som od Ameriky získal. To je pre mňa Amerika, tak Ameriku poznám a tak ju milujem.

Za desiatky rokov mám USA aj Kanadu prejdenú krížom krážom. Spoznal som stovky Američanov, získal som medzi nimi desiatky priateľov.

Amerika pre mne nie je farebný fľak na mape. Je to miesto, ktoré si trúfam povedať veľmi dobre poznám, je mojím druhým domovom. Rozhodne ju poznám lepšie, než drvivá väčšina tých, ktorí mávajú americkou vlajkou a posielajú ma do Ruska bez toho, že vedia, čo Amerika je. Američania pre mňa nie sú ani spasitelia ľudstva, ani nepriateľ humanity. To, že nesúhlasím s ich niekoľkými poslednými vládami a najmä tou poslednou, s vládou prezidenta Obamu, nie je nič „protiamerické“ – je to stanovisko mnohých Američanov.
Naučil som sa od nich práve to, čo mi tí lepiči nálepiek chcú upierať – právo na vlastný názor a tam kde s nimi nesúhlasím, rešpekt k tomu, že mám právo svoj názor prejavovať. A že to neznamená koniec nášho priateľstva a vypovedanie vojny. Je to len niečo, pre čo USA kedysi vznikli a za čím po celú dobu svojej existencie stáli.
 a vedomie, že sloboda prestáva byť slobodou, keď je vyhradená len niektorým.

Nič to nedemonštruje lepšie, než odpoveď prekvapeného veliteľa americkej kolóny, ktorá práve prechádza Českou republikou na otázku novinára, ktorý sa ho pýta na jeho pohľad na tých, kto prejazd kolóny kritizujú, alebo s ním celkom nesúhlasia.

Tim Payment, veliteľ konvoja odpovedá: „Je dobre, že je Česko slobodnou krajinou a že ľudia majú právo hovoriť, rovnako ako v Amerike„.

Neviem, aké sú súkromné politické názory Tima Paymenta. Rešpektujem to, že je vojakom a svoje názory nemieša do výkonu svojho povolania. Armáda, rozhodne tá americká, je nepolitická.

Ale rešpekt k iným názorom je práve to, v čom sa od seba Amerika a Česká republika toľko líši.

U nás, ak nejdeš s „Hlavným prúdom“, si nepriateľ. Nepriateľa treba potlačiť, zosmiešniť, odstrániť, umlčať, vyhnať, zlikvidovať.

Podľa môjho ide o to, čo bolo najväčším zlom diktatúr, ktoré naša krajina zažívala po viac ako polovicu minulého storočia. Nielen ja si myslím, že tou najväčšou škodou, ktorá po nich zostala, je to, čo ktosi iný nazval „pokrivená chrbticu národa“.

Nevieme slobodu prijať inak, než ako slobodu prepólovať svoje myslenie.

Z bývalého nepriateľa sa stane ktosi, koho musíme bezpodmienečne a bezvýhradne podporovať, aj keď to čo robí, považujeme za škodlivé ako jeho okoliu, tak jemu samému. Vlastne nesmieme ani uvažovať o tom, že to nie je dokonalé, perfektná, jedine správne a nespochybniteľné. Bývalý nepriateľ je dnes náš pán a my sa od neho nesmieme uchýliť ani skutkom, ani slovom.

Z bývalého priateľa sa naopak automaticky stane nepriateľ na život a na smrť. Jeho bývalá dominancia, je tým jediným zlom ktoré nás v histórii stretlo. Je neodpustiteľné. Keď čítam niektoré články v tlači, niektoré prejavy bojovníkov na sociálnych sieťach, vrtím niekedy hlavou a divím sa. Zažili sme aj iné historicky nedávne diktatúry a okupácie a vo všetkých sme dokázali svoj odpor. Bolo tomu tak aj na počiatku tej štyridsaťročnej okupácie. Ten odpor bol čoskoro potlačený a nasledovalo štyridsať rokov mlčania. Jediný odboj, ktorý existoval bola kombinácia niekoľkých desiatok odvážnych a niekoľkých desiatok ohrdnutých komunistov, ktorá bola prešpikovaná agentami Štb a niekoľkých pesničkárov v čase, keď sa režim cítil dostatočne bezpečný na to, aby pod tlakom slobodného sveta a slabosti Sovietskeho vedenie, kontrolu trochu uvoľnil. A pýtam sa tých zúrivých bojovníkov na život na smrť: „Kde ste boli v čase o ktorej dnes hovoríte ako o nikdy neodpustiteľný útlaku? Kde bol nejaký odboj, nejaký odpor okrem tých pesničkárov?“

Kedysi som o tom hovoril so svojimi americkými priateľmi. A počul som, od niekoľkých z nich, že žiaden odboj nevidia. Že tých „protestujúcich pesničkárov a umelcov máme aj tu v USA“ a nepovažujú to za nejaký odboj, možno za súkromnú odvahu niekoľkých jednotlivcov, ku ktorej väčšina národa mlčí.

Samozrejme že sa mýlili. Ale čím ďalej tým viac sa domnievam, že sa nemýlili zas tak moc. A to najmä keď čítam tie nenávistné a nezmieriteľné výkriky. Vinníkom už – a to je zvlášť zaujímavé, nie je totalitný komunistický systém. Nie je ním zásah štátu a jeho tajnej polície. Vinníkom je iný národ – „Rusáci“, ktorí sa nikdy nezmenili a nezmenia. Správne a dnes politicky korektné, je neobviňovať tých, ktorí nám od roku 1948 vládli a ktorí posledné zvyšky odporu ovládli do takej miery, že dnes sú aj pochybnosti o tom, do akej miery boli udalosti 17. novembra v réžii Štb. A naši bojovníci vedú vojnu, ktorú mali viesť v dobe neslobody, ale väčšina z nich sa nezmohla ani na viditeľný protest. Chcú dnes, po 65 rokoch, vyhrať vojnu, ktorú neviedli počas štyridsiatich rokov sovietskej okupácie.

A myslia si, že ju vyhrajú na Ukrajine. Že tá preliata krv bude krv Ukrajincov, tie rakety budú padať na domy Ukrajincov a že sa v tej vojne môžeme spojiť s kýmkoľvek, dokonca aj s neonacistami, ľuďmi, ktorých ideológia volá po našom zničení.

A že sa na to budú pozerať v bezpečí svojich obývačke na obrazovkách televízie, ktorá im bude predkladať jedno víťazstvo za druhým.

Tu sú slová ktoré povedal veliteľ svojim militantným nacizmom presláveného pluku „Národných gárd“ „Azov“ a dnešný poslanec ukrajinského parlamentu Andrij Biletskij, ktorého Majdan oslobodil z vyšetrovacej väzby, v ktorej bol držaný za pokus o vraždu. Pripomínam, že pána Biletského si na kandidátku svojej strany do parlamentných volieb vybral ukrajinský premiér Jatseňuk. Je to citát z jeho rozhovoru s britským reportérom pre článok denníka „The Telegraph“ o dobrovoľníckom pluku „Azov“:

„Historickou misiou nášho národa v tomto kritickom momente, je viesť bielu rasu celého sveta v konečnej krížovej výprave za jej záchranu. Krížovej výprave proti semitmi vedenými podľuďom.“

A práve tento pluk „Azov“, dostane, spolu s inými rovnako „ideologicky vyzbrojenými“ útvarmi „Národných gárd“, ešte tento mesiac finančnú a materiálnu pomoc a v niekoľkých týždňoch prevezme výcvik jeho „bojovníkov“ armáda Spojených štátov. Prvých 300 inštruktorov a poradcov má na Ukrajinu doraziť ešte tento mesiac.
Nie, ja nesúhlasím s americkou politikou a neklamme sami seba – je to hlavne americká politika, Európa v nej hrá druhé husle, alebo dokonca len tú basu, ktorá tvrdí muziku.

A ešte slovo k tým, ktorí si myslia, že Amerika a Američania sú historickými zločincami, vždy boli a vždy budú.

Nie je to pravda. A neplatia argumenty o „vyhladení amerických indiánov“ a podobné výkriky. Nie sú o nič lepšie, než tie z druhej strany. Amerika, a to je pravda, viedla vojnu s pôvodnými Američanmi, ktorú ti Indiáni nemohli vyhrať, napriek ojedinelým veľkolepým víťazstvám. Bolo to ale, a to kritici nehovoria, v dobe kedy napríklad Británia krvavo potláčala vzbury Indov, kedy sa Rusko rozšírilo až na samotný koniec Sibíri, koniec Ázie a na Kaukaz a kedy Británia spolu s Francúzskom a s Tureckom viedli vojnu proti Rusku – zhodou okolností práve na súčasne aktuálnom Kryme. Nebola to vojna za oslobodenie Ukrajincov z ruskej nadvlády, Ukrajinci boli už vtedy na Kryme v nepatrnej menšine a tou krajinou, ktorej Rusko Krym nie tak dávno pred tým „zobralo“, bola Osmanská ríša, dnešné Turecko. Turecko Krym stratilo potom, čo stratilo „svoje“ európske územia, siahajúce kedysi až na Slovensko a pred brány Viedne a pred tým, než sa Osmanská ríša rozpadla a stratila svoje dobyté územie na Strednom východe. Turecko nebolo „nevinnou obeťou ruského agresora“. Bolo a zostalo napriek modernizačným reformám Kemala Atatürka dodnes rovnako agresívnym štátom, ako všetky tie doteraz menované. A je naším spojencom.

Bola to doba, kedy dobývanie územia a potláčanie domorodých národov bolo normou, nie americkou špecialitou. A vydávať to dnes za dôvod nenávisti k USA (aj keď rovnako, hoci menej krvavo, si viedli Británia a Francúzsko vo svojich severoamerických kolóniách) je rovnaké, ako nenávidieť Angličanov, Francúzov, Holanďanov, Portugalcov, Španielov a Nemcov za ich koloniálnu minulosť, alebo pripomínať Čechom, že český štát vznikol porážkou, podmanením a niekedy aj vyhladením slovanských kmeňov, žijúcich na českom území – Slavníkovcov, Vršovcov a ďalších.

Je najvyšší čas prestať sa biť do hláv poukazovaním na historické krivdy a riešiť problémy dneška. A tých je, bohužiaľ, až príliš. My ich ale riešiť nechceme.

Chceme sa vrátiť do roku 1968 a slávne poraziť okupantov.

A jedného z najväčších oligarchov a možno bývalého agenta Štb urobíme najmocnejším mužom v krajine…