Dnes fanatik, zajtra katolícky terorista

To čo sa občas človek dočíta, neprináša  pokojné spanie. Článok o ktorom je dnes reč je burcovanie katolíckeho fundamentalistu do boja za konzervatívne hodnoty, ktoré sú pre týchto ľudí prioritné a ktoré sú v rozpore s individuálnymi právami ako ich chápe sekulárna spoločnosť .

Som presvedčený, že každý má právo na to, aby žil podľa toho, ako cíti či už po stránke náboženstva alebo sexuálnej orientácie, že štát nemá najmenšie právo aby sa do týchto vecí staral a že pokiaľ sa dvaja ľudia slobodne rozhodnú koexistovať, musia mať ako pár plné právo na zastupovanie, dedenie a iné právne akty bez ohľadu na pohlavie. Sexuálna prudérnosť, ktorá je taká charakteristická pre rigidné náboženské predpisy judaizmu, kresťanstva alebo islamu je absolútne nefyziologická, naopak postavenie registrovaných partnerstiev na právne ekvivalentnú úrovenň  s manželským zväzkom  (pod manželstvom myslím zväzok muža a ženy) zodpovedá potrebám človeka ako živočíšneho druhu.

Možno to vyzerá divne, ale napriek uvedenému som zároveň za ďaleko vyššiu preferenciu heterosexuálnej rodiny, ktorej účelom je plodenie detí. Dokonca som za ďaleko vyššiu sexuálnu spoločenskú diferenciáciu než je dnes, pretože rovnoprávnosť na atomárnej spoločenskej úrovni, t.j. na úrovni manželstva  je ilúzia. Ak rozbijete atóm, výsledom je chaos výbuchu a rovnako aj dnes by sme rodinu zloženú zo ženy, muža a potomkov mali maximálne ochraňovať, podporovať a vyzdvihovať, čím zabránime zmätkom a chaosu v spoločnosti.

Dôvod je jednoduchý – rozbite intímnych spoločenských zväzkov v konečnom dôsledku povedie k rozbitiu spoločnosti ako takej a k jej zániku, resp. podľahnutiu v konkurenčnom boji s ďaleko rozumnejším prístupom na báze rodiny. Ak sa európska spoločnosť nevzchopí (čomu príliš neverím) ak sa kresťania nevzchopia (malá šanca tu je), otvorene hovorím, že islam bude v Európe skôr, či neskôr celkovým víťazom tohto historického súboja. Keďže niečo o islame viem, neverím v historickú budúcnosť Európy, nakoniec skončíme ako kontinent druho a treťotriednych krajín s odpovedajúcou životnou úrovňou a fatalistickým prístupom k životu.

Právo dvoch jedincov žiť je ich slobodné právo bez rozdielu pohlavia – to je princíp osobnej slobody. Avšak spoločnosť je tiež subjektom, ktorý má svoje potreby a svoje práva, ktoré nie sú homosexuálnymi partnerstvami naplnené. Preto musí nadradená kooperatívna jednotka organizácie ľudskej spoločnosti (obec, mesto, štát) podporovať partnerstvá, ktoré vytvárajú puto k danej entite a tým sa sama definuje a udržuje pri živote. Plodenie a výchova detí je tým putom, ktoré je nutné na zachovanie spoločenskej organizácie a preto registrované partnerstvo nikdy nemôže mať totožný spoločenský status ako manželstvo. Status má byť rovnaký len čo sa týka vzťahu dvoch jedincov navzájom, ale navonok to nemôže platiť.

Katolícka kontrarevolúcia ma však desí svojou netolerantnosťou a snahou riadiť život každého človeka v spoločnosti bez ohľadu na to či o to stojí alebo nie. A čo ma desí ešte viac je fanatizmus, v ktorom prevracajú naboženské pravidlá a hľadajú si náboženské dôvody na akékoľvek akcie. To, že čiastočne súhlasím s preferenciou manželstva, však neznamená že s týmito ľuďmi súhlasím vo všetkom, naopak som zásadne proti nim. Ich radikalizmus je hrozbou.

V článku sa dokonca píše, že pri presadzovaní jedných teologických princípov je možné porušovať ďalsie, ktoré stoja pri samotných základov kresťanstva.  Takže autor otvorene hovorí, že ak sa nepodarí pokojnou cestou zvrátiť napr. zákon o registrovaných partnerstvách, správny katolík môže, alebo dokonca musí zobrať do ruky zbraň a začať vraždiť.

T.j. v mene dosiahnutia (katolíckeho) mieru môže začať vojnu a robiť akékoľvek zverstvá.

Možno by sa mali títo ľudia viac venovať štúdiu Nového zákona, scholastike a filozofii vôbec. Ježiš Kristus totiž násilie neakceptuje a významní teológovia tiež nie. V jednom článku som napísal práve o známom pravidle účel svätí prostriedky toto :

„Ignác z Loyoly, zakladateľ Spoločnosti Ježišovej, inak známej aj ako jezuiti vo svojich Exercíciách napísal, že zásada „Účel svätí prostriedky“ neznamená, že k dobrému cieľu je možné používať aj nemravné prostriedky. V skutočnosti ide o to, že prostriedky mravne neutrálne, indiferentné (t.j. ani dobré, ani zlé) v spojení s dobrým cieľom nadobúdajú mravné hodnoty. Naproti tomu však ani najsvätejší cieľ nedovoľuje podľa jezuitských moralistov používať nemravné prostriedky.“

To čo títo fanatici presadzujú je zas iná mantra, ktorú vyznávajú práve tí, voči ktorým sa chú vyhraniť – islamisti.

Na programe je katolícka kontrarevolúcia

Dr Radomír Malý

Radomír Malý

Moc dobre viem, že si niektorí poklepú na čelo a poznamenajú na moju adresu niečo o psychiatrovi. Ja by som to ešte vlani urobil zrejme tiež. Avšak po tohtoročnom spontánnom odpore – hoci neúspešnom – miliónov Francúzov proti zákonu o adopcii detí homosexuálnymi pármi, už beriem túto myšlienku vážne. Nie je to z mojej hlavy, už pred pár desiatkami rokov volal po celosvetovej katolíckej kontrarevolúciu brazílsky zakladateľ tvrdo konzervatívneho hnutia „Tradícia, rodina, vlastníctvo“ Plinio Correa de Oliveira. Vyslovil túto ideu ako reakciu na revolúciu ľavicovej mládeže r 1968 a na jej požiadavky liberalizáciu potratov a sexuálnej etiky. Tieto postuláty sa odvtedy stali súčasťou legislatívy úplnej väčšiny štátov sveta. A tie krajiny, kde ešte tomu tak nie je, sú vystavené zo strany OSN, UNESCO, EÚ, Medzinárodného menového fondu a ďalších podobných nadnárodných organizácií tvrdej ideologickej a hlavne ekonomickej masáži.

Od r 1968 sme svedkami permanentnej revolúcie s cieľom rozbiť rodinu a urobiť z celého sveta jeden obrovský globálny brloh a gayklub, v ktorom život nenarodených ľudských bytostí – a poťažmo aj ľudských bytostí na konci svojej dráhy – definitívne prestane byť nedotknuteľným a budú o ňom rozhodovať (pseudo) lekárske a iné zločinecké konzorciá v službách nadnárodných lobby s falošným a podvodným argumentom „slobodnej voľby“ a „ľudských práv“. Samozrejme ide o dôsledok celého vývoja protikatolického myslenia a boja už od osvietenstva, eventuálne už od protestantizmu, teraz ale je nevyhnutné reagovať tu a teraz, v prítomnom a budúcom čase.

Katolícka kontrarevolúcia je jedinou možnou obranou a zároveň odpoveďou. Keď ju neurobíme my, tradiční a konzervatívni katolíci v spojení s tými nekatolíkmi, ktorým je drahý prirodzený mravný zákon, vykonajú ju moslimovia – a už ju v Sýrii alebo v Egypte vykonávajú. Nebude to však kontrarevolúcie katolícka, ale moslimská – a to znamená vyháňanie diabla belzebubom. To teda rozhodne nie, s tým stojí a padá aj naša bezpečnosť podobne ako dnes bezpečnosť kresťanov v Sýrii, v Iraku či v Egypte. Ak sa katolicizmus nezmôže k celosvetovej – alebo aspoň lokálnej – kontrarevolúcii, stane sa zvetranou soľou a obeťou islamu, ktorý tú svoju kontrarevolúciu v donedávna kresťanských krajinách už úspešne realizuje predovšetkým vďaka populačným prírastkom moslimských rodín.

Ako ale na to? Cirkevné autority vo svojej väčšine myšlienku katolíckej kontrarevolúcie nepodporujú, nerobí tak ani značná časť katolíckych veriacich. Nepriateľom Katolíckej cirkvi sa podarilo infikovať ju zvnútra zhubným vnútrocirkevným slobodomurárstvom a modernizmom, ktorý naopak katolíkov masíruje k prijatiu mentality tohto sveta, nemravnosti a kultúry smrti. Francúzsky odpor proti homosexuálnej ideológii, v ktorom katolíci hrali nie nevýznamnú úlohu, bol preto celkom radostným prekvapením. To môže byť predsa len signálom – a kiež Boh dá – že v Katolíckej cirkvi zmysel pre prirodzený mravný zákon ešte neodumrel. Keby takých prejavov odporu v rôznych krajinách pribúdalo, potom by museli zatrúbiť – aspoň k čiastočnému – ústupu všetci tí tajomní režiséri z Bilderberg alebo z New Yorku.

Samozrejme v prvej fáze hrozí nebezpečenstvo ich tvrdého vojenského zásahu a masakru, lenže „krv mučeníkov je semenom kresťanov“. Tu ale bude nutné sa brániť. Nota bene vziať do ruky zbraň k obrane, keď sa ukážu neúčinné všetky snahy o mierové riešenie, je katolíkom nielen dovolené, ale stáva sa niekedy aj povinnosťou. To vedel veľmi dobre hrdinský ekvádorský prezident Gabriel García Moreno, keď presadil v krajine v 19. storočia katolíckej zákonodarstvo, to vedeli už predtým katolícki povstalci vo Vendée za Veľkej francúzskej revolúcie, to vedeli v 20. storočia mexickí cristeros a španielski bojovníci na strane generála Franka. Povstanie alebo vojenský prevrat na obranu tradičnej rodiny a nenarodených detí by tu nielenže nebol niečím eticky chybným, ale naopak hrdinským prejavom odporu proti terajšej bezbožnej revolučnej totalite – a každý katolík, hodný toho mena, by mal morálnu povinnosť niečo také podporiť.

Iste, mnoho katolíkov vrátane biskupov by sa za takého status quo oháňalo demokraciou a slobodou. Tu ale musí už konečne zaznieť jasne a bez farizejov hranie sa na niečo: Do čerta s takou demokraciou a slobodou, ktorá legalizuje vraždy nenarodených detí a ľudí na smrteľnej posteli, sexuálnu promiskuitu a homosexuálne manželstvo! Katolík má tu morálnu povinnosť dať prednosť napríklad aj diktatúre, ak táto v mene kresťanstva a prirodzeného mravného zákona zakazuje potraty a eutanáziu, pornografiu, pohlavné neviazanosť a homosexuálne perverzii, a všemožne podporuje tradičnú rodinu a nerozlučiteľnosť manželstva.

Som si vedomý, že toto hic et nunc vyzerá nereálne. Lenže odpor miliónov Francúzov proti homozákonu ešte pred pár rokmi bol tiež niečím ťažko predstaviteľným. Nezahadzujte preto predčasne flintu do žita, ale modlime sa a šírme všade, kde môžeme, náležitú osvetu! To bude náš súčasný najlepší príspevok myšlienke katolíckej kontrarevolúcie.

Dr Radomír Malý