Dnes, 17. novembra, by sme si mali otvoriť fľašu vína

… nielen preto, že je 17. novembra. Je nedeľa a príroda nám dopriala chladnoslnečný novembrový deň. Bez bombových útokov, bez vojnových náletov, bez cunami, bez zemetrasení, bez hurikánov. Berieme to ako samozrejmosť, lebo žijeme v relatívne pokojnom stredozemí, kde nás chráni božia ruka. Ozaj, uvedomujeme si to vôbec?

17. november 1989 je historický vzdialený. Mala som vtedy toľko, ako majú dnes moji synovia. Doba jednej generácie. Čo nám, im, ale i budúcim generáciám priniesla? Zmenu režimu, jeden režim vystriedal druhý. Máme niečo, čomu niektorí hovoria sloboda. „Slobodu“ vykúpenú odvahou vtedajšej generácie. Čím viac sa 17. novembru roku pána vzdiaľujeme, tým intenzívnejšie si uvedomujeme, že jej tvár je smutná, utrápená, chorá. Chorá je dobou, ktorá nastala. Názor a smerovanie jednej strany vystriedal smer druhej strany. Máme relatívne všetko, čo človek k životu potrebuje, máme zahraničných investorov, ktorí bohužiaľ rozhodujú o nás, bez nás… a tak dobrovoľne nútene sa podriaďujeme a prispôsobujeme konzumnému „neslobodnému“ spôsobu života, o ktorom pred štvrťstoročím mladá generácia veru nesnívala. Ale máme aj vysokú nezamestnanosť, chátrajúcu ekonomiku a poľnohospodárstvo a priepastné rozdiely medzi obyvateľstvom, jedným ubúda, druhým pribúda. V nejednej rodine každé dva týždne sa matky lúčia s deťmi a manželmi, aby zarobili na živobytie v neďalekom Rakúsku. Máme aj veľmi, veľmi veľa mladých a chorých, ktorí si na svoj status „chorého“ alebo „invalidného dôchodcu“ tiež už zvykli. Máme aj veľa starých rodičov, opustených, osamelých, o ktorých sa mladá generácia nemôže starať, lebo nevládze sa starať o seba. Máme veľa a nemáme nič.

Stratili sme vitalitu, duševné zdravie a slobodu ducha. Čo je však najsmutnejšie, nemáme cieľ. Všetky doterajšie vlády, ktoré sa v postavení vlády štátu ocitli mali jediný cieľ. Prežiť od volieb do volieb a dokonať to, čo predchádzajúca vláda začala (každý vie, o čom hovorím). Kým nenastúpi raz taká vláda, ktorá si stanoví cieľ prosperujúcej Slovenskej republiky a nezačne budovať na intelektuálnom kapitály, ktorý sa toho času rozplýva po svete a nerastnom a prírodnom bohatstve, z miesta sa nepohneme. Aj jednotlivec, aj najmenšia jednotka spoločnosti, rodina, si stanovuje cieľ a tak nám neostáva nič iné, iba čakať. Možno sa tak raz stane, ak nedáme zahynúť odkazu nežnej revolúcie a naši vnuci, ktorým dedičstvo našich otcov zanecháme dokonajú odkaz, ktorý tak nežne znel, ako sa na Slovákov patrí.

Všetkým, ktorí si fľašu dobrého vína otvoria, prajem Na zdravie!