Deväť rokov v raji

Dnes je to už deväť rokov, čo sme sa stali členmi Európskej únie. Do spevu Ódy na radosť mi zrovna nie je. Ťažko povedať, či pozitíva nášho euročlenstva prevažujú nad negatívami. Každopádne sme sa zakastovali medzi „štandardné európske krajiny“.

Ľahšie sa nám cestuje, nemusíme na hraniciach vystávať rady v zmenárňach, a neraz i ja zabehnem do Hainburgu na sobotňajší nákup. Okrem počiatočného „hypu“ teda začala v dvetisícštvrtom ďalšia vlna vyrovnávania sa západu.

Koľko všetok tento cirkus stál, by som raz chcel vidieť vo vyčíslenom desaťročnom odpočte.

Biznis menom eurofondy sa naprieč Slovenskom rozšíril jedna radosť. Táto pliaga deformuje podnikateľské prostredie na všetkých úrovniach. Harmonizácia s európskym právom je to jediné čo legislatívci smú robiť. Či fakticky strácame suverenitu ukáže až čas.

Každopádne, eurovoľby sa blížia a tým sa zvyšuje (?) aj naša eurogramotnosť. Po štyroch rokoch sa driemajúci eurozombíci postupne zobúdzajú. Chodia kade-tade, vysvetľujú, ako tá naša EÚ vlastne funguje a aký náramne ťažký je spolurozhodovací proces. Ako tá mašinéria pendluje do Štrasburgu, že to je vlastne nesmierne nákladné, ale čo národy nespravia pre symbolický historický zmier, všakže.

Akoby to bolo včera, čo mi mladá slečna pri Tescu vtisla do rúk brožurku s ksichtom wanna-be europoslanca. No a potom si pozriete video ako napríklad toto (aj so slovenskými titulkami):

watch?v=yvl06KvW3Wg

Deväť rokov v EÚ je teda dôvodom na oslavu, ale ako vidíme, najmä pre zainteresovaných.

(V ďalšom blogu sa pozrieme na ďalšie aspekty práce eurospolancov.)