Čosi k psychológii zločinu a trestu (nič o Dostojevskom, alebo, možno aj…)

V nekonečnom prúde príspevkov a myšlienok mi na fejzbúku (často reagujem na to, čo fejzbúk dá…)  „podbehol“ tento údajný Putinov výrok vo vzťahu k terorizmu: „Odpustenie pre teroristov je vec boha, moja úloha je poslať ich k nemu.“ Ibaže…
Údajný Putinov výrok (neoverené) mi  umožňuje vyjadriť sa k otázkam etiky, svetského a náboženského práva a zmieniť dva odlišné prístupy k zločinu, hriechu a trestu „zdola“ a zhora“.
Psychologické profily páchateľov teroristických činov všeobecne ale aj a najmä (!) motivovaných islamizmom a islamským džihádizmom (sám o sebe je chorý a v rozpore s univerzalitou ľudských práv!) vykazujú spravidla znaky osobnostnej narušenosti snovateľov a páchateľov teroristických činov, hoc aj s ich relatívne „vysokou“ inteligenciou. Inteligentní a dobre vzdelaní psychopati sa pohybujú medzi nami a okolo nás všade. Aj v politike. Vykazujú ale deficit univerzálneho ľudského svedomia a empatie. Sú emočne a citovo plochí a chudobní. U 40 percent džihádistov, skúsených navrátilcov z krajín arabského islamského sveta v spojení s diagnostickými nálezmi, ide o prvky, vykazujúce znaky istého pseudo autizmu (najmä v oblasti ich emočného a citového chladu). Zdroj: Denník SME  (rozhovor) 7.9.2015. Tí neúspešní psychopati končia vo väzení (Prof. Koukolík).
http://www.sme.sk/c/7993534/poradca-britskej-vlady-nebojim-sa-utecencov-ale-europskych-extremistov.html

Zdravá, prirodzená a normálna proporčne vyvážená vnútorná výbava človeka obsahuje funkčný nástroj, ktorý všeobecne poznáme ako ľudské svedomie. Založené je na poznaní a odlíšení dobra a zla. Aktivizuje sa už pri vzniku myšlienky. Presne: pred i po čine.
Prianie je otcom myšlienky, myšlienka sa zhmotňuje do vecnej podoby činu, skutku. Kresťanské učenie pozná hriech už v záblesku myšlienky: „Hrešíme už myšlienkami“.
Nielen viera a náboženstvo, ale aj svetské myslenie (rozum) pozná pokušenie, myšlienku a ich vnútorný boj na pozadí odlíšenia dobrého od zlého, slobodnej vôle a slobodných rozhodnutí.
Aspekty katolíckej svätej spovede: priznanie, vyznanie sa z hriechov, ľútosť, rozhrešenie, sankcia: modlitba (trebárs dvakrát Zdravas, trikrát Otče náš…). Rozhrešenie spočíva v Ježišovom: „Choďte v pokoji a viac už nehrešte.“
Ibaže: „správny katolík“ vie, že od hriechov sa oslobodí pravidelnou spoveďou, odpustkami, a po spovedi môže prijať eucharistiu.
Pravidelné spovede kol-dokola: „hriech-spoveď-hriech-spoveď…“ pokračujú bezmyšlienkovite a bez hlbšej sebareflexie a pokánia po dobu celého života veriacich katolíkov…
Problém č. 1: Kňaz (spovedník) je voči hriešnikovi a verejnosti viazaný spovedným tajomstvom.
Problém č. 2: Cirkev získava a zakladá databázu hriechov a hriešnikov vo farnosti, diecéze, podľa jednotlivých druhov od malých, po veľké, smrteľné (indícia).
K tejto databáze nemá prístup nik, zrejme ani spravodajské a informačné služby. Je porovnateľná s databázou a poznatkami spravodajských a informačných služieb, získavaných denne agentúrnou sieťou a konfidentmi tajných služieb…
Ak je potrebné, OČTK a súdy (znalci) majú prístup k zdravotnej dokumentácii páchateľov. Podobná situácia je vo vzťahu: hriešnik, psychológ. Psychológ je viazaný kódexom dôvernosti ako lekár, nie „spovedným“ tajomstvom vo vzťahu k úmyslu a dokonanému trestnému činu. Ten je povinný oznámiť. Aj preto množstvo klientov z tohto dôvodu žiaľ „uniká“ tejto svetskej záchrannej sieti poradenských „dušespytcov“ a klinických psychoterapeutov…
Pozícia spovedajúceho kňaza je trojitá, voči
a/ hriešnikovi,
b/ Bohu a cirkvi,
c/ sebe samému.
Kňaz je v prvom rade veriaci človek, a najmä človek (!), teda, je priamo dotknutý a vystavený vlastnému ľudskému faktoru, aj ľudskému (satanskému) pokušeniu, majúcim zásadný vplyv na jeho myslenie, cítenie a konanie. Aj ako spovedník, ktorý vykonáva spoveď laikov, vyznáva sa zo svojich hriechov inému (vyššie postavenému) kňazovi, biskupovi.
Otázka katolíckej viery vo vzťahu k biblickosti: bola spovedajúcemu táto moc daná Bohom (Ježišom)? Má hriešnik vyznať hriechy spovedníkovi, potrebuje veriaci hriešnik pozemského sprostredkovateľa, alebo má a môže svoju hriešnosť vyznať priamo Ježišovi? Kto zosnoval katolícku svätú spoveď? Je biblická?
Ak by sme si vzájomne „videli“ do hláv, zo slovníkov by sme mohli vyškrtnúť slová ako pretvárka, lož, úskok, lesť, intrigy, zákrsok, blysnutie zlej myšlienky, zločinecký plán, úmysel, ale aj vnútorný boj v hlavách ľudí okolo nás…
Toto nám, a ľudstvu, nebolo dané. Ani poznať svoju budúcnosť. Tej sa učíme alebo nie z našich dejín, dejín ľudstva…
Z osobnej zážitkovej a prevzatej skúsenosti, ktorá ma učí už viac desiatok rokov, som získal poznanie, (na vlastnej koži) a praxou získané poučenie: konzekvencie, ktoré sa snažím uplatňovať voči sebe samému a svojmu okoliu a konštatujem, že  pravda oslobodzuje, zjednodušuje a urýchľuje proces očistenia a katarzie. Lieči. Napráva ľudské vzťahy všetkých ľudí dobrej vôle. Ale, len ľudí dobrej vôle, s atribútmi čistoty, ľudskosti a ľudského étosa. Môže k tomu prispieť správna pedagogika v komplexnom systéme vzdelávania a výchovy detí predškolského a školského veku v prostredí rodiny a a školy. Ponúkam niekoľko dobrých a overených odporúčaní pre rodičov, opatrovníkov, profesionálnych rodičov, učiteľov a vychovávateľov.
Odporúčam, aby svojim a zvereným detičkám vštepovali do ich hlaviniek: „Ak sa vám „podarí“ vyviesť hoc čo, čo je zlé a nesprávne, ublížite, vezmete čo vám nepatrí, priznajte to. Riešenie sa vždy nájde.“
Najmä u maloletého dieťaťa už od jeho najútlejšieho (!) veku je dôležité: Riešením spáchaného zlého skutku nesmie byť trest. Deti nesmieme trestať (hoc sa to zdá byť neuveriteľné, lebo výchovné stereotypy založené na princípe: zločin-trest).
Dieťa vo vývoji už od narodenia by nemalo absolvovať  primitívnu trestajúcu výchovu á la: príčina-následok, brzdí a môže úplne a definitívne zmariť zdravý a žiaduci psychický vývoj dieťaťa v oblasti v oblasti etiky, morálky a mravnosti až do veku plnej mentálnej zrelosti a zákonom určenej vekovej hranice pre trestnú zodpovednosť (mladiství a dospelí páchatelia).
Dieťa už od svojho raného predškolského veku postupne nadobúda rozlišovaciu schopnosť poznania dobrého a zlého. Ak rodičia, opatrovníci  a vychovávatelia nechcete stratiť dôveru a zmariť zdravý psychický vývoj dieťaťa v oblastiach jeho výchovy k
a/ zmyslu pre poznanie a odlíšenie dobrého od zlého, správneho a nesprávneho,
b/ zmyslu pre mravnosť, morálku a etiku (jeho budúci osobný ľudský étos),
c/ zmyslu pre (pro) sociálne myslenie a cítenie (empatia),
dodržiavajte pedagogické (výchovné a didaktické) zásady odstránením a vylúčením starých a prežitých a pre zdravý a správny (spoločensky žiaduci) vývoj dieťaťa kontraproduktívnych „anti“ výchovných stereotypov.
Ponúkam (aspoň ako experiment, skúška v možnosti: ak už nie je v jednotlivých prípadoch neskoro, lebo následky môžu byť už ireverzibilné,  tieto dobré odporúčania, rady a metodiky:
Zistenie skutku riešte pokojne a chladnokrvne. Nikdy nie na mieste (tu a teraz). Nad trestom vôbec neuvažujte. Obzvlášť fyzickým a ponižujúcim (poškodzujúcim osobnú integritu dieťaťa, jeho ego a jástvo). Trestom pre dieťa je už sám zlý skutok (myšlienka, výrok slovom, písmom, čin).
Zdravo sa vnútorne vyvíjajúce dieťa prežíva vnútorný boj a utrpenie, a to je samé o sebe pre malého páchateľa trestom, primeraným povahe a závažnosti spáchaného zlého skutku.
Žiadny ďalší trest zvonka (!) zvonka nepotrebuje, lebo ako taký nenaplní svoj výchovný cieľ a účel.
Jeho vnútorný boj je sám o sebe skutok hodný pochvaly a uznania. Po ňom z dieťaťa „vypadne“: „Urobilo som toto a toto…“.
Pochváľte, nie spáchaný skutok, ale jeho odvahu k priznaniu a vyznaniu sa zo skutku. Priviňte si ho, odmeňte láskou a porozumením. V žiadnom prípade, nikdy (!) ho netýrajte mlčaním. Krik je znak vašej (!) slabosti. Okamžitý trest (vecný, fyzický) sa pre dieťa totálne minie účinkom, povie si: „Tak, mám to za sebou a je pokoj…“. Zle! Zle! Véééľmi zle!
Dieťa zabudne. Bez konzekvencií. Ale – to nie je učenie ani výchova.  Iba poznanie dieťaťa, že po odhalenom skutku prichádza trest. A po ňom nič. Hlúpe a primitívne, nehodné človeka.
Poznámka: Pavlovov pes alebo experimenty s učením o podmienených reflexoch s potkanmi. Človek ale disponuje zložitou II. signálnou sústavou a vnútornou psychickou výbavou.
Veďme svoje potomstvo k úprimnej a otvorenej komunikácii a k tomu, že od počiatku jeho výchovy vylúčime z jeho hlavinky strach a obavu z hroziaceho trestu. Úžasným výsledkom je, ak sa dieťa k skutku samé (!) úprimne prihlási a prizná ho a vyzná sa z neho. Zapamätajte si: Už po prvom treste to viac neurobí a už nikdy sa vám dobrovoľne neprizná. A z vás, rodičov sa stanú policajti, sudcovia a exkútori (skutok-trest).
Nezlyhalo dieťa ale rodič. A ten by voči sebe mal vyvodiť priame konzekvencie. Pretože zo svojho dieťaťa vychováva potmehúdskeho klamára.
Správny pedagogický postup: dajte dieťaťu cítiť, že jeho informáciu ste prijali celú a porozumeli jej. Prípadne sa pýtajte (doplnkové otázky: miesto, čas) Svoje dieťa a jeho osobnosť poznáte. Otvorte komunikáciu a rozhovor. Nemusí prísť hneď, nechajte dieťa vydýchnuť a priznanie „rozdýchať“.
Extrémne dôležitá je komunikácia a dialóg. Nech vám „páchateľ“ porozpráva príbeh. Rozhovor taktne a citlivo moderujte. Viac počúvajte, než hovoríte. Dieťa má v ňom cítiť, že oň máte záujem, že ho milujete také, aké je a môže vám dôverovať, oddá sa vám. Spoločne hľadajte riešenie, nápravu a možnosti odstránenia následkov skutku. Ak ho správne pomknete otázkou: „A čo by sme mohli urobiť?“ Vaše dieťa ich navrhne samé. A to je ten najlepší liek, ktorý sa zaobíde bez trestu. Jeho súčasť je katarzia (očistenie). Nepotrebuje spoveď kňazovi, psychológovi ani rozhrešenie. Tento postup „po čine“ a priznaní (vyznaní sa) je rozhrešením, oslobodením i odpustením samým o sebe. Pre dieťa s  úžasným pedagogicko-výchovným  účinkom…
Nezakazujte mu telku ani počítač. Tie za nič nemôžu…
Putinov údajný výrok na adresu islamistických teroristov: