Čo sa to vlastne deje v SDKÚ-DS, keď „Chvost vrtí psom“ ?

Kedysi dávno, na hodinách literatúry sme si vymýšľali nové príbehy starých kníh povinnej literatúry. Pani Učiteľka, pripomínala Tizianovu mladú, ale už kyprú ženu z obrazu „Venus of Urbino“. No iba zjavom, lebo jednoduchosť a strohosť oblečenia nekorešpondovala s jej vzdelanosťou a dobrotou s akou nám vštepovala úctu k slovu.

Jedným z najobľúbenejších terčov žartovania chlapcov, ktorým klopala nedočkavá puberta na „rozparok“,  bol román „Babička“.

„Babička couvajíc do kúlně narazila na voje i pravila“ :

„To jste Vy, Pán Prošek“ ?

Jednoducho povedané, jej zmysel pre realitu ju viedol korytom všadeprítomnej nevšímavosti prirodzeného  vyplavovania hormónov. Nie podobný dnešnej jari, kedy potokmi a riekami sa valí odpad od suseda k susedovi v presvedčení, že „u nás“ je všetko čisté.

Obraz je zo starých časov, kedy sa učilo kdekade a v kedysi školských budovách boli zrazu dielne a z kostolov sklady a zo skladov izby „revolučných tradícií“. Z časov, kedy úsilie Učiteľa bolo vyvážená záujmom neposedných „prázdnych nádob“, ktoré túžili po vedomostiach.

Aj značky, majú svoje osudy, vášne ba i rozkoše, čo pri slovenských politických stranách je jediné, prečo sa oplatí žiť. Dnes už iba prežívať a užívať. Moderná rozkoš s pridanou hodnotou neprerušeného naplavovania peňazí, lebo daňový poplatník je a bude posledný, ktorému moc bude chcieť zložiť dômyselne vymyslené bremeno. Finančnú záťaž, ako špecifický slovenský dôvod túžby mať svoj vlastný štát.

Netreba upierať miesto na slniečku kocúrom, ale ani bábkam v rukách bábkohercov.

Aj bábky majú svoje vlastné vášne a do politických hier vnášajú nový rozmer dejovej zápletky , na konci ktorej neplieska bič, ale túžba po rozkoši, lebo účet vždy platí občan.

Tak, a nielen mne, sa javí aktivita „Školy politického marketingu“ s titulom – „Vrtieť psom“.

Čítal som ho, lebo mal v sebe vzrušenie novosti nepoznaného rovnakej intenzity, akú prežíva chlap pri novej žene aj keď som si nemyslel, že Sokratovské poznanie – rozdiel je iba vo farbe vlasov – príde tak skoro. Aj mňa vzrušenie z „chvostu, čo vrtí psom“, opustilo skôr, ako by ma začalo „manipulovať“.

Posledný pokus o „politický marketing“ strany(???) SaS v línií voľby jej nového predsedu mal možno veľa neopodstatnenej ambície, no zaručene nemal v úmysle nehanebne ukázať prstom na objednávateľa.

SDKÚ-DS mala v minulosti dostatok vzdelaných, múdrych ľudí, ba i stratégov, ktorí videli za roh, aby v reálnom živote dokázali transformovať spoločnosť i štát do podoby, na konci ktorej sa črtali skutočné hodnoty a aj Život.

Bola to dobrá hudba, ale ľudia ju nepočúvali.

Dnes, keď sluch je vystavený modrej nevábnej hudbe, ľudia prestali nahlas hovoriť.

O to silnejšie a falošnejšie znie „fidlikanie“ podobné tej zo školy „politického marketingu“.

Ak pri voľbe predsedu SaS naozaj o „niečo šlo“, potom z pohľadu politického marketingu, to bol lobizmus. Druh organizačnej stratégie, kde výsledkom snahy je cieľ dobiť predmostie v „predsálách mocí“.

To akosi autorom uniklo a nebolo to jediné a zásadné pochybenie vypovedajúce o štvrtej lige a amatérskom vnímaní problému.

Iba dvakrát v novodobých dejinách Slovenska bol prítomný lobing s plnou nádherou a zvládnutou pointou „marketingu s machiavelistickým duchom“. Zostalo bez povšimnutia, ako mrcina, ktorá už žije iba predstavami nalietavajúcich supov.

To najpodstatnejšie, z pohľadu politického marketingu – „political Exchange“ – alebo inak povedané ,uzavretie transakcie s predstaviteľmi moci, na konci ktorej sú výhody nesmierneho rozmeru, nestálo tvorcom ani za ten rozmer námahy a chochmesu, aby sa k nemu čo i len priblížili.

Paradoxom tohto procesu presadzovanie záujmov je fakt, že sa transakcia neudiala vo vnútri strany SaS, ale kdesi inde. Aj keď po pravde treba povedať, že jednej skupine jej členov prinesie „zopár omrviniek“, z hodnoty ktorých by dokázala slušne prežiť jedna štvorčlenná rodina celý svoj dlhý život.

Udalosť neopakovateľného charakteru v podobe „obchodu“ sa totiž udial, kdesi inde. V dvoch centrálach dvoch protipólových ideológií.

V Smer-SD a SDKÚ-DS.

Meno víťaza nemusím napísať, pretože sa dá odčítať z jediného mena. Richard Sulík.

Slovensko dnešných dní je rozdelené na dve časti.

Žijú tu tí, ktorí veria neuveriteľnému, aby precitli a povedľa nich iní, ktorí sa pokúšajú o nepravdepodobné v nádeji že slastný stav prežívania nemá koniec. Rudolf II. by ich s povestnou naivitou bral.

Bábky majú a môžu mať svoje vzrušenie no iba o po hranicu iného vzrušenia, ktoré im už neprináleží.

Metódy politického marketingu – Metóda „guľovnice“ aj metóda „brokovnice“ – podrobne popísané v odbornej literatúre, priniesla výhody víťazovi. Tým nemyslím Richarda Sulíka. Ale iným, ktorí, ako ústredné postavy komédie delĺ arte, nestáli „školiteľom z politického marketingu“  ani za reč.

Ich ambície totiž „zamrzli“ na chcení a predstavách objednávateľov, čo pripomína Slečnu, ktorá v starej stodole vo víre vlastných predstáv a rozkoší cúva k ojom sedliackeho vozu s tou istou otázkou času šarvancov.

„To jste Vy, Pán Prošek“ ?