Čo nás čaká? (7)

Rozsiahly finančný a ekonomický prepad, ktorého výrazný začiatok môžeme očakávať už v roku 2016 bude znamenať začiatok hlbokej, rozsiahlej a dlhej krízy.

Môže vypuknúť aj skôr, ale je to menej pravdepodobné, pretože doteraz používané postupy majú ešte nejakú, hoci znižujúcu sa účinnosť. V krízovej fáze sa ale táto účinnosť zmení. Hlavným efektom týchto opatrení je dočasná imitácia úspechu. Tým ale stav postupne zhoršujú. Pred krízou odďaľujú a spomaľujú úpadok. V kríze úpadok predlžujú a odďaľujú oživenie. Bránia prirodzenému samoregulačnému vyvažovaniu vzťahov, ktoré sú nevyhnutnou podmienkou pre úspešný rozvoj prosperity. Kríza je objektívnym nástrojom vyrovnávania nerovnováh, ktoré sa zbierajú v predchádzajúcom čase. Všetky skúsenosti ukazujú, že komplexné systémy nemôžu existovať bez krízových javov. Ak sa snažíme takýto systém ovládať a takéto javy potláčať, potláčame len ich prejavy. Ich zdroj nemôžeme odstrániť, lebo je ním celý komplexný systém. Naše snaženie preto musí viesť k nárastu potenciálu, ktorý vedie ku krízovému prejavu. Čím dlhšie sa nám darí potláčať krízové javy, tým silnejšiu krízu tento potenciál spustí.

Ak by sa nám podarilo oslobodiť od svojej pýchy a bohorovnosti, tak by sme menšie krízové javy prijali ako nevyhnutnú a tvorivú súčasť vývoja komplexného systému, akým ekonomika je, a tým by sme sa vyhli rozsiahlym krízam, ktorých prežívanie musí byť logicky ťažšie.

Riešením kríz je naše prispôsobenie sa systému a nie naopak. Žiaľ tentokrát môžeme očakávať, tak ako mnohokrát v minulosti, práve tento opačný postup, čím budeme problémy ďalej živiť a krízu predlžovať.

Skutočne vážne debaty o novom prístupe k ekonomickej činnosti spoločnosti a nevyhnutnú pokoru pred objektívnou realitou môžeme očakávať až s príchodom krízy. To je ale veľmi neskoro na to, aby sme nachádzali účinné prístupy a riešenia pre jej nespomaľovaný priebeh. V žiadnom prípade by sme nemali uvažovať o jej celkovom zmiernení a to aj v prípade ochrany minimálnych sociálnych štandardov, či mocenského prerozdeľovania majetku. Kríza musí prejsť naplno do všetkých dôsledkov, ak sa majú odstrániť jej bezprostredné zdroje. Nemali by sme uvažovať ani o tom, že ju vyriešime do jedného roka, podobne ako v roku 2009. Komplexné procesy, ktoré fungovali v systéme doteraz, zmenia svoj charakter a začnú fungovať úplne ináč. Niekedy aj úplne opačne.

Na základe uvedeného môžeme teda odhadnúť, že do roku 2017 vstúpime pravdepodobne ako do prvého z mnohých rokov ťažkej globálnej krízy. Ak sa osud rozhodne nechať nás ešte chvíľu čakať, rozhodne to nemôže znamenať, že by sme sa mu vyhli. Pritom stále platí, že nečakaný impulz môže spustiť popísané i ďalšie prevratné procesy skôr. V priebehu tejto krízy sa môžu vyskytnúť výkyvy, neobvyklé v iných historických krízach. Vysokú pravdepodobnosť má hyperinflácia v USA, spôsobená presunom globálnych dolárových rezerv na americký trh. Logická snaha americkej administratívy nemusí tomu účinne zabrániť. V Európe je tiež podobná možnosť, spôsobená presunom devalvujúcich peňazí z finančného sektora do fyzickej ekonomiky nákupom fyzických aktív ako poistky pred úplnou stratou bohatstva finančníkov. Hyperinflačnú fázu zrejme opäť vystrieda deflačná fáza ako pokračujúci proces odstraňovania neefektívnych subjektov trhu, zníženej investičnej aktivity a spotreby. Takmer s istotou môžeme počítať s ekonomickou represiou. Vlády budú diktovať spôsob používania meny, reálnych peňazí (zlata, striebra), virtuálnych peňazí, obchodných a tovarových vzťahov.

Sme spoluautormi nášho osudu, len ho nechceme pochopiť, a preto sa k nemu nechceme ani priznať.