Čo nás čaká? (18)

   Veľmi zaujímavou otázkou sa stáva otázka trvania nastupujúcej hyperkrízy. Mnohým ľuďom začína byť stále viac zreteľné, že kríza musí zasiahnuť obrovské množstvo ekonomických vzťahov v globálnom merítku. Už z toho vyplýva, že je vysoko pravdepodobné, že kríza bude trvať dlho.

    Druhým dôvodom pre dlhé trvanie hyperkrízy je dominantný prístup k riešeniu ekonomických problémov v súčasnosti. Túžba po neustálom hospodárskom raste a presvedčenie o neomylnosti súčasnej ekonomickej ideológie sa tak ľahko nevzdajú. To znamená, že krízové procesy budú neustále ovplyvňované regulačnými zásahmi. Tieto zásahy ale nemôžu pomôcť vyrovnávaniu ekonomických vzťahov, pretože sú príčinou ich nerovnováhy. To znamená, že budú nerovnováhy predlžovať, prehlbovať, alebo obnovovať dovtedy, kým ich samoregulačné procesy nepremôžu. Naše zásahy teda tiež prispejú k dlhému trvaniu krízy.

   Je nemožné stanoviť začiatok a koniec krízy. Neexistuje jednoznačné kritérium. Ak ho aj určíme, nie sme pri súčasnom spoločenskom vedomí ochotní používať metodiku, ktorá by toto kritérium neobchádzala. Ak by sme dnes používali metodiky ekonomickej štatistiky spred desiatok rokov, tak zistíme, že sme už dávno v recesii. Inak povedané, že sme už v kríze. Oficiálna recesia sa ale raz musí aj tak dostaviť. Bez ohľadu na naše metodologické manipulácie. Terajšie obdobie môžme pokojne označiť za pred-krízové. Jeho zreteľné prejavy začali pre dostatočne veľký počet ľudí hypotekárnou krízou. Takže hypotekárnu krízu môžme označiť za začiatok „zreteľného“ pred-krízového obdobia. Ako som už popísal v predchádzajúcich článkoch, zreteľné „krízové“ obdobie a to aj podľa upravovaných metodík môžme očakávať okolo roku 2017. Keď si predstavíme spôsoby, akými sa zasahuje do ekonomických procesov v súčasnosti a spomenieme si, ako sa zasahovalo pri zreteľných krízových procesoch v histórii, tak môžme oprávnene očakávať, že jadro krízy potrvá zrejme desať i viac rokov. Dodržiavanie právnych postupov pri vyrovnávaní finančných záväzkov bude spôsobovať silný úpadok hospodárskeho výkonu a presun majetku k bankám, centrálnej banke a oligarchom. Ak by mal byť tento proces dovedený do konca, tak prakticky celý spoločenský majetok by musel byť presunutý do vlastníctva CB a nepatrného počtu oligarchov. Taký stav je ale nemysliteľný. V niektorej chvíli sa to musí nutne zastaviť. Očakávať pokojný priebeh tohto zastavenia je zrejme naivné. V prípade, že dôjde k revolúciám a vojnám, dôjde ešte k väčšej regulácii ekonomických procesov. To zrejme krízu prehĺbi a predĺži, ale v jednom prípade by pomohlo. Je to práve ten prípad, kedy by sa presun majetku k oligarchii mocensky(neekonomicky) zastavil a tým by sa umožnilo pokračovať vo väčšine existujúcich ekonomických vzťahoch. Problémom ostane, komu a v akej výške sa budú splácať zostávajúce dlhy.

   Jadro krízy tak potrvá až do doby, keď administratívne a militárne regulácie ekonomiky stratia podstatnú časť svojej účinnosti a stane sa nevyhnutné vytvorenie nových spoločensko-ekonomických vzťahov. Niekde sa môžu preferovať liberálne, inde solidárne.

   Návrat do ekonomického stavu , ktorý by sa mohol považovať za nový začiatok, tiež nemá jednoznačné kritériá. Ak by sme určili za kritérium veľkosť spotreby, tak obdobie od obnoveného hospodárskeho rastu po kríze až po dosiahnutie predkrízovej spotreby môžme považovať za pokrízové obdobie. Ak si uvedomíme, že dnes je spotreba a celý hospodársky výkon udržovaný prakticky len infláciou, tak dosiahnutie rovnakej spotreby bude trvať zrejme dlho. S obdobím kratším ako 10 rokov zrejme počítať nemôžme.

   Hyperkríza s predkrízovým a pokrízovým obdobím môže teda trvať 20-30 rokov. Neradostná budúcnosť.