Čo nás čaká? (16)

   Svetový finančný systém je založený na princípoch, ktoré ho neodvratne privádzajú do krachu. Dôsledkom tohto krachu bude globálna kríza, pred ktorou neunikne žiaden štát vyspelého sveta, žiadna vláda. Nie je to možné! Nie je to možné preto, lebo záverečný vývoj finančného systému nadobúda obrátky, ktorých zvládnutie by si vyžadovalo nadľudské možnosti a schopnosti. Pokusy, ktoré pozorujeme u vlád a centrálnych bánk, sú len nekvalifikované pokusy o akútny únik pred rastúcou manifestáciou pádu finančného systému. Ich dôsledkom je ešte väčšie prehlbovanie nemoci finančného systému a zvyšovanie potenciálu-výšky jeho nevyhnutného pádu. V prípade, že by sa správcovia mien a vládcovia chceli pokúsiť o dokonalý únik pred krachom finančného systému, museli by sa pokúsiť o niečo mimoriadne a nereálne  – mimoriadnu efektívnosť.

   Mimoriadna efektívnosť by znamenala okrem mimoriadnych príležitostí aj nevyhnutné mimoriadne odriekanie. Vnímanie odriekania ako cesty k efektívnosti už dávno nie je v kurze. Naopak. Vyspelý svet je zvyknutý na stimuláciu vysokého konzumu a potrebu  jeho zvyšovania. Aj keď sa to nezdá, tento prístup znižuje efektívnosť. Stimuláciou sa podporuje niečo, čo neobjavil komplexný trh, ale určil arbitrárny byrokrat. Trh svoje nerovnováhy operatívne a neustále upravuje. Byrokrat upravuje ťažkopádne, alebo vôbec nie. Táto byrokratická, dnes už životná filozofia je živená súčasnou makro-ekonomickou „filozofiou“, podporovanou dominantnými ekonomickými teóriami súčasnosti. Mimoriadne odriekanie by znamenalo okamžité zníženie hospodárskeho výkonu. S tým súhlasí aj súčasná makro-filozofia. Problém je ale v tom, že ona považuje takéto rozsiahle zníženie dopytu a spotreby za neprípustné. To je ale nevyhnutná podmienka vytvorenia celkovej efektívnosti. Rozsiahlosť tejto nevyhnutnosti je dôsledkom. Dôsledkom predchádzajúceho vzniku a rastu  neefektívnosti dopytu a spotreby. A tento rast je dôsledkom neustálej a dlhodobej menovej a fiškálnej stimulácie. Takáto stimulácia je ekonomicky neprirodzená a vyvoláva procesy, ktoré by v ekonomike buď nevznikli, alebo sa dlhodobo neudržali. Neboli by efektívne. Súčasťou tejto stimulácie a jej neefektivity je aj jeden anti-efektívny faktor  –  socializácia produkcie prostredníctvom byrokratického potlačenia slobody podnikania. Je podobná plánovanému reál-socializmu a brániaca nekompromisnému odstraňovaniu neefektívnych subjektov v ekonomike. Súčasný stav ekonomík a politík nedovolí radikálnu premenu k vysokej efektívnosti, pretože by to znamenalo zastaviť stimuláciu, čo by viedlo k náhlemu zníženiu dopytu.  Súčasne by bolo nutné dôsledné liberalizovanie produkcie. To všetko by naozaj viedlo k úpadku. Zúfalé akútne úniky pred úpadkom ale vedú ešte k väčšej kumulácii neefektívnosti a tá sa raz musí stať silnejšou ako reálny hospodársky rast. Úpadku sa teda nevyhneme! A čím viac ho odďaľujeme, tým väčší bude.

    Je teda možné zastaviť procesy stupňujúce potenciál krízy?  Nie je!

   Nie je to možné z politických, ideologických a sociálnych dôvodov. Keby sme napríklad krátkodobo zastavili menovú expanziu, došlo by okrem iného v príslušnej menovej oblasti ku zníženiu konkurencie-schopnosti. Tak sú dnes menové a obchodné vzťahy nastavené. Súčasne by to síce odhalilo aj neefektívne subjekty v ekonomike, ktoré prežívajú len vďaka finančnej stimulácii v dôsledku menovej expanzie. Keby sme pokračovali ďalej a  menovú expanziu neobnovili, začali by tieto neefektívne subjekty padať a strhávať so sebou iné – zdravé aj nezdravé subjekty. Výsledkom by bol hospodársky úpadok – kríza. Kto sa dobrovoľne odhodlá pre takýto vývoj???  Okrem toho by takýto vývoj narúšal aj obchodné záujmy v zahraničí. Na dopyte v jednej krajine sú závislé produkcie v iných krajinách a v prípade, že bude tento dopyt stagnovať alebo klesať, bude sa kríza prenášať aj do iných krajín. Je tu ale veľké LENŽE. Lenže práve tento vývoj je nevyhnutný. Menová stimulácia stráca schopnosť zvýšiť hospodársky rast. Čoskoro ju nielen stratí, ale bude pôsobiť opačne – bude umocňovať naštartovaný úpadok. Riadeného úniku pred krachom systému a krízou skrátka niet!

   Turbulenciám krízy neunikne žiaden účastník trhu vyspelého sveta. Tu treba ale zdôrazniť, že ani v pozitívnom zmysle. V kríze vždy väčšina účastníkov trhu tratí. Je ale malá časť, ktorá na kríze zarobí. Časť z tejto časti zarobí preto, lebo odhadne relatívne dobre možný aj nutný vývoj a pripraví svoje hmotné a duchovné možnosti, či priamo kapitál na najpravdepodobnejšie alternatívy. No a v kríze a po kríze ich tvorivo využíva. Druhá časť z profitujúcej časti zarobí úplne nepripravene a nevedome. Úplne náhodne disponuje tým, čo v zmenených podmienkach krízy nadobudne na hodnote, alebo užitočnosti. Šťastie v nešťastí …..

   Nastupujúca hyper-kríza neumožní ani žiadnej mene uniknúť problémom. Prakticky všetky meny sveta sú inflačné, teda nezdravé. Popierajú podstatu toho, čo peniaze pri svojom vzniku predstavovali – relatívne pevný-neinflačný prostriedok  výmeny tovarov a ekonomickej kalkulácie. Celá história peňazí je históriou ich boja medzi udržovaním tejto vlastnosti a jej neustálym porušovaním. Blížime sa k jednej z najväčších takýchto bitiek. Bitke ohromných rozmerov. Nielen globálnym rozmerom, ale aj rozmerom výkonu svetovej ekonomiky, rozmerom informatizácie. Niet pokojnej cesty pre zmenu finančného systému. Predstavy o plynulom naviazaní mien na nejaký pevný štandard sú naivné. Prakticky všetky ekonomické vzťahy sveta by sa museli predefinovať. A oni sa aj predefinujú. Nie však riadene, ale spontánne a teda živelne. Turbulentne. Tak ako vždy v histórii. Tak ako vždy na konci inflačného procesu v každom inflačnom finančnom systéme. V každom bez výnimky! Stane sa to aj v tomto našom, ovenčenom prácami a cenami najrenomovanejších svetových akadémií, inštitúcií a osobností.