Čo nás čaká? (13)

   Hlavným kritériom a prejavom hospodárskej krízy je hospodársky úpadok a rast nezamestnanosti. Ak je príčinou krízy predchádzajúca menová stimulácia a ak táto stimulácia trvala dlho a dosiahla vysoké absolútne i pomerné hodnoty, jej dôsledkom musí byť vysoká neefektívnosť a vysoká dlhová deflácia v ekonomike. A to sú práve najsilnejšie dôvody, prečo sa kríze nemôžeme vyhnúť a základné krízové procesy nemôžeme nijako obísť. Rastúci dlh je možné splatiť len pri rýchlejšie rastúcej efektívnosti. Menovou stimuláciou sa ale tieto dva procesy (dlh,efektívnosť) pohybujú opačným smerom. Raz preto musí nevyhnutne dôjsť k spontánnemu odstraňovaniu neefektívnosti a tým aj nadmerného dlhu. V konkrétnych prejavoch to znamená likvidáciu nadbytočnej meny, nadbytočných produkčných, ale aj spotrebných statkov a súčasne odpisovanie dlhov obvyklými právnymi postupmi. Tento proces môže trvať roky, ale v prípade nastupujúcej krízy ide o tak rozsiahle procesy a súčasne tak zideologizovaný prístup, že jedno desaťročie rozhodne nepostačí.

     Ak teda uvažujeme o dlhodobom úpadkovom procese, ten v sebe nesie aj dlhodobý úpadok služieb štátu. Ak štát bude mať v kríze nízke príjmy a pseudo-peniaze stratia svoju hodnotu a súčasne ich expanzia stratí svoju účinnosť, štát nebude schopný plniť viacero svojich úloh. Budú preto nevyhnutne vznikať náhradné riešenia.

   Okrem už skôr popísaného kolapsu dôchodkového zabezpečenia, štát nebude schopný zabezpečovať napríklad aj dostatočnú verejnú bezpečnosť. Ak občan bude opakovane ohrozovaný a nápravy sa nedočká, nezostane mu nič iné, ako sa o svoju bezpečnosť postarať individuálne. Ak bude ohrozovanie skupinové, aj obrana bude mať tendenciu k združovaniu. Problém bezpečnosti môže byť zosilnený ďalšími problémami, ktoré môžu vyvstať v dôsledku oslabenia reálnej moci štátu. Takáto situácia bude zdrojom rôznych politických, sociálnych, náboženských, etnických konfliktov, ktoré s pokračujúcim úpadkom môžu nadobudnúť veľké rozmery. Prechodu k silovému riešeniu niektorých z týchto konfliktov na občianskej, ale aj medzinárodnej úrovni sa asi nevyhneme.

    V prípade školstva je zrejmé, že ekonomické nároky naň sú veľmi často vyššie ako možnosti. Platí to prakticky pre celý vyspelý svet. Ak štát svoj podiel na financovaní školstva nebude môcť napĺňať, výsledkom musí byť nielen úbytok centrálne organizovanej vzdelávacej kapacity, ale aj vytvorenej štruktúry. Množstvo škôl bude musieť zaniknúť. Predovšetkým vysokých, ale aj základných. Dochádzanie do väčšej vzdialenosti sa stane zase obvyklým. U stredných škôl zrejme opäť pribudnú odborné školy, ktoré umožnia absolventom rýchlejší nástup do pracovného procesu a ekonomickú nezávislosť mladých ľudí.

   Nedostatok financií bude znamenať úpadok aj v zdravotníctve. Oficiálne socialistické zvyklosti – bezplatnosť – nebude možné udržať. Tie neoficiálne – úplatky – sa naopak budú posilňovať a nakoniec môžu prevládnuť a stať sa normou ako prirodzená súčasť systému zdravotnej starostlivosti. Sú prejavom tendencií trhového správania sa v našom podvedomí a spolu s našou protichodnou potrebou regulovať trh sú prejavom našej snahy o získanie prospechu a výhody v každej situácii trhovej súťaže. V situácii rastúceho nedostatku strácajú regulácie prirodzene svoju účinnosť a trhové správanie sa stáva nutnosťou. To ale znamená, že pre časť spoločnosti sa zdravotná starostlivosť v kríze bude stávať stále menej dostupnou. Ďalším zaujímavým javom, ktorý môžeme očakávať bude platba v naturáliách. Na takýto prejav sme vo východnej Európe nakoniec zvyknutý už z reál-socializmu. Takéto prejavy sa týkajú aj obdobia očakávanej deflácie, ale ešte výraznejšie prípadnej hyper-inflácie.

    Krízový vývoj musí mať zákonite vplyv aj na produkciu, dovoz a predaj potravín. Je ťažké odhadnúť, aké procesy budú prebiehať v tomto rezorte. Je ale potrebné počítať aj s prechodným nedostatkom potravín. Pri ich nedostatku sa zvýši potreba a výnosnosť takejto produkcie a preto môže nedostatok po čase vystriedať prebytok. Nie v zmysle malého kolísania trhu, ale v zmysle veľkých prepadov produkcie a následne veľkej nadprodukcie.

   Všetky tieto procesy budú zrejme prebiehať v postupných väčších, či menších pádoch, s občasnými stagnáciami i náznakmi rastu a potrvajú nie jedno, ale zrejme aj dve desaťročia. Významnou súčasťou tohto procesu bude počiatočné neuvedomenie si nástupu takéhoto vývoja, odďaľovanie nevyhnutných krokov a vznik kritických situácií, namiesto potreby dôsledného (a preto zrejme nereálneho) pochopenia parazitických i neefektívnych systémov v ekonomike, následného základného vyrovnania nerovností v ekonomike a na záver nevyhnutného uvolnenia trhových mechanizmov a viac-menej slobodnej reštrukturalizácie celých rezortov, finančných systémov, ale aj politických zriadení. Naša snaha odporovať prirodzenej a objektívne nevyhnutnej náprave ekonomických systémov bude mať zrejme za následok, že aj po ukončení tejto globálnej krízy ostane ešte relatívne veľa vzťahov, ktoré nebudú dôsledne vyrovnané a budú vytvárať predpoklady pre ďalšiu krízu v budúcnosti.