Čo nás čaká? (12)

   Ako každá kríza, aj táto nastupujúca prinesie zníženie hospodárskeho výkonu a zvýšenie nezamestnanosti. Čo ale bude iné, je jej rozmer. Zo sveta sa stal jeden prepojený hospodársky celok a preto ako celok aj bude reagovať na prebiehajúce procesy. Druhou príčinou veľkého rozsahu krízy bude veľký rozsah ekonomických nerovnováh, ktoré sa vytvárali v priebehu desiatok rokov s rastúcou vierou v neustále pokračujúci ekonomický rast, ako aj rast individuálneho bohatstva. Vedomie reálnej možnosti krízy sa vytratilo a obozretnosť sa znížila. Skúsenosti s rozsiahlou a hlbokou krízou nemajú dve generácie súčasníkov.

   Prakticky celý svet je pokrytý gigantickým dlhom, ktorý je vo všetkých častiach poprepájaný do jednej siete. Ak sa táto dlhová sieť začne na jednom mieste trhať, bude sa trhlina šíriť reťazovou reakciou po celej sieti. V zdravom finančnom systéme tvoria dlhy izolované ostrovy malých skupín veriteľov a dlžníkov, ktoré nie sú vzájomne prepojené a súčasne sú ohraničené neprekročiteľnou hranicou – výškou úspor. Z takýchto neveľkých a izolovaných dlhových ostrovov nemožno teda vytvoriť trhlinu, ktorá by sa mohla rozširovať. Dlhová sieť sa dnes drží vďaka svojmu rozpínaniu a splietaniu. Raz ale musí byť taká veľká, že sa roztrhá svojou vlastnou váhou – v realite túto váhu predstavuje dlhová deflácia a hospodárska neefektívnosť. Neznamená to nič viac, ako to, že pri obrovských dlhoch sú aj obrovské splátky. Ak sú splátky dlhšiu dobu väčšie ako možnosti hospodárskeho výkonu, nezostane z tohto výkonu nič na akékoľvek iné výdavky okrem splátok dlhu. Okrem toho ale súčasne  klesá aj efektívnosť vynakladaných prostriedkov v dôsledku sanácie stále častejších a silnejších prejavov znižovania hospodárskeho výkonu. Dôsledkom musí byť príchod chvíle, keď ekonomika prejde do pomalej, alebo prudkej deflácie, alebo super-inflácie, či hyper-inflácie. Záleží na krokoch správcu meny – centrálnej banky. Pri každej alternatíve ale príde nakoniec k  hlbokému  záverečnému hospodárskemu úpadku, teda tomu, čomu sme sa desaťročia snažili zabrániť, hoci hrozby boli podstatne menšie.

   Popísaný proces bujnenia dlhovej deflácie a neefektívnosti spôsobí v ekonomike úpadok a nezamestnanosť. Okrem iných dôsledkov to znamená napríklad aj úbytok zdroja pre dôchodkové fondy a súčasne zvýšenie nárokov na ne. Znamená to teda ich pomalšie napĺňanie a rýchlejšie vyčerpávanie. Väčšia časť týchto fondov je pritom obvykle požičaná štátu, alebo štát s nimi priamo disponuje podľa svojich pravidiel. Zdrojom príjmov štátu je ekonomika. Pri jej úpadku sa teda zmenšuje aj zdroj pre napĺňanie záväzkov štátu voči dôchodkovým fondom. Tento proces potom pokračuje ďalej do stavu, keď výška záväzkov štátu bude aj pre subjektívne posudzovanie nad možnosti ekonomiky. Dlhy štátu voči dôchodkovým fondom sa tak budú môcť splácať len z jediného zdroja – centrálnej banky. Aj v Európe sa naplní práve takýto scenár. Bez ohľadu na detaily a časovú postupnosť rôznych prejavov. V prípade, že sa už v tejto fáze EMÚ rozpadne a to z dôvodu sprievodných hádok o výšku menovej inflácie, prípustnú výšku zadĺženia vlád, ale aj pre nové nepredvídané konflikty, možno očakávať , že vo zvyšných samostatných menových celkoch budú CB a vlády zväčša pokračovať v zachraňovaní dôchodkových fondov. Ak k tomu pridáme ideologicko-ekonomické zachraňovanie prakticky všetkých hospodárskych rezortov, dôsledkom bude naštartovanie super-inflácie a ďalšie prehlbovanie úpadku. Spotreba sa začne obmedzovať na nevyhnutné tovary a súčasne ich ceny budú rýchlo rásť. S prehlbovaním týchto procesov bude nutné neustále posúvať vek odchodu do dôchodku. Celý tento proces môže trvať desaťročie i viac, záleží to od centrálnych bánk a vlád v celom vyspelom svete. Jednotlivá vláda nemá možnosť z tohto procesu uniknúť bez silnej deflácie, silného úpadku a ďalších komplikácií. V jeho závere ale musí nevyhnutne dôjsť k hlbokej deflácii a hlbokému hospodárskemu prepadu vo všetkých krajinách. Naozaj v celom vyspelom svete. Výsledkom bude minimálne napĺňanie priebežných dôchodkových fondov. V dôsledku znehodnotených mien a nevyhnutného bankrotovania štátov zostanú aj sporivé dôchodkové fondy nakoniec prázdne. Dôchodcovia sa tak dostanú prakticky do rovnakého stavu ako všetci ostatní – do stavu „zachráň sa kto môžeš“.

   Začiatok rozpadu systému dôchodkového zabezpečenia nemožno presne určiť, ani jeho trvanie v jednotlivých štátoch, ale jeho výrazná fáza môže začať už o niekoľko málo rokov. Postupom času možno očakávať lepšie i horšie etapy, ale celkovo sa situácia musí neustále zhoršovať, až kým sa nedostaneme k záverečnej hlboko-deflačnej fáze, kedy dôchodkové fondy a štáty budú musieť vyhlásiť bankrot a ponechať dôchodcov viac-menej osudu.