Čo nás čaká? (10)

   Prichádzajúca kríza môže byť ešte potlačená obvyklými spôsobmi. V tom prípade ale bude po nej nasledovať len nevýrazné a krátke oživenie a po ňom terminálna kríza dlhodobého cyklu. Bude iná ako krízy v posledných desiatkach rokov. Iná rozsahom, iná prejavom, iná našim prístupom a iná dôsledkami. Bude ale aj iná ako Veľká hospodárska kríza(VHK), hoci jej charakter bol tiež „dlho-cyklový“. Tentokrát ale krízové procesy budú omnoho rozsiahlejšie a naše riešenia „kvalifikovanejšie“. Naša kvalifikácia bude vychádzať predovšetkým práve z opatrení počas VHK. A to je najväčší problém. Naša kvalifikácia by mala vychádzať viac z obdobia pred VHK ako aj období pred inými veľkými krízami.

   Krízy v posledných desiatkach rokov boli sústredené v určitej časti sveta. V iných častiach to prakticky nikto nepocítil. Dokonca aj keď ste boli v krajine postihnutej krízou, tiež ste si to nemuseli všimnúť, pretože jej rozsah nebol zvyčajne veľmi rozmerný. Po nástupe začali tieto krízy pomerne rýchlo ustupovať, pretože dnešné metódy centrálneho riadenia hospodárstva a predovšetkým peňažného systému pôsobia proti-krízovo. Všetky tieto opatrenia pôsobia krátkodobo, strednodobo a dokonca aj dlhodobo.  Je tu ale jedno nekompromisné a fatálne „lenže“.  Lenže  –  nepôsobia dlho-dlhodobo. Ony celé desiatky rokov len zahladzujú stopy po ekonomickej nedisciplinovanosti a samy prispievajú k akumulácii napätia, ktoré raz nutne spustí veľkú krízu.

   V našej dobe už nie je možná ani veľká kríza, ale len a len hyperkríza. Prakticky celá ekonomická obec to nepripúšťa. Nepatrná množstvo ekonómov s ňou ráta, ale pripúšťa možnosť úniku. Časť z nich vidí možnosti v opatreniach, ktoré sú evidentne direktívne(marxisti). Druhá časť v opatreniach, ktoré sú miernejšie, ale tak isto regulačné(pravicoví konzervatívci i liberáli). Tretia časť zrejme len tak tipuje, alebo vychádza z nejasných predpokladov. Je zarážajúce, že medzi zástancami úniku sú aj ekonómovia, ktorí sa považujú za libertariánov. Z pozícií libertarianizmu totiž neexistuje iné ako libertariánske riešenie – proces samoregulácie  –  teda krízy.

   Zostáva teda len zvyšok ekonomickej obce, ktorý vidí, že krízový očistec nemá alternatívu úniku. Únik by znamenal odstránenie, či odstraňovanie celých sietí príčin a následkov, ktoré neustále mohutnejú. Ak si predstavíme, že by sme mali odstrániť niektorú časť týchto príčinno-následkových sietí, celý zvyšok by prestal fungovať a rozpadol sa. Ak nič neodstránime, siete sa pod vlastnou váhou raz musia potrhať.

   Konkrétne si môžeme predstaviť sieť dlhov. Táto sieť má tvar skupiny pyramíd, na vrchole ktorých sú centrálne banky. Tie sú síce tiež poprepájané, ale hlavná časť siete je pod nimi. Ak výkon ekonomík raz začne trvale upadať (a on v dôsledku menovo-dlhovej expanzie raz začne), bude musieť byť na niektorom mieste dlh odpísaný bez toho, aby bola možnosť jeho účinného nahradenia iným dlhom, to znamená dlhom, ktorý by dokázal prepad ekonomického výkonu v ekonomickom okolí odpísaného dlhu zastaviť. Toto odpísanie tak spôsobí nesplatiteľnosť iného dlhu a to toho, ktorý bol zdrojom pre vznik odpísaného dlhu. Vzniknutá trhlina sa tak šíri síce rôznymi smermi, ale ich spoločná orientácie je  – centrálna banka.

   Výsledkom rozpadu dlhovej siete je spustenie lavíny bankrotov a exekúcií. Je to rozhodne dramatický proces. Nie je ale možné doviesť ho dokonca. Jeho výsledkom by muselo byť premiestnenie veľkého množstva statkov do správy centrálnych bánk. Z toho vyplýva, že zrejme niekde  na polceste tohto procesu dôjde k snahám o jeho zastavenie. No a toto zastavenie nemá oporu v právnom poriadku. Ak by sa aj mali takéto normy prijať, musel by to byť zdĺhavý proces s neistým výsledkom a nízkou faktickou účinnosťou. Z toho vyplýva, že prerušenie menovo-dlhového kolapsu bude mať tendenciu prebehnúť mimosystémovým spôsobom  –  všeobecným občianskym a chaotickým odporom, fakticky revolúciou.

   Očakávať, že odstraňovanie hospodárskych a dlhových problémov prejde bez silných spoločenských konfliktov je nereálne. Ak by sme sa dokázali pripraviť na to najhoršie, miernejší priebeh udalostí by bol bonusom. Ak ale budeme ďalej snívať o svetlých zajtrajškoch, budeme tým len zvyšovať rozmery nevyhnutne konfliktného a dramatického vývoja.

   Veľa zdaru !