Čo je lepšie: byť otrokom doma alebo v zahraničí?

Pred niekoľkými dňami som po dlhom čase stretla svoju klientku. Poznáme sa dlho, vlastne odkedy sme sa nasťahovali do mesta a ja som začala robiť v jednej z jej bánk. Stále chodievala ku mne. Najprv to boli pravidelné vklady na vkladnú knižku, potom sporožíro a napokon zriadenie bežného účtu a s ním súvisiace rôzne prevody, úhrady atď. Odvtedy prešlo mnoho rokov. Aj ja som zmenila svoje zamestnanecké pôsobisko, aj ona. Ja som ostala na Slovensku, ona odišla do zahraničia. Najprv do Nemecka a po roku prišla bližšie k domovu, do Rakúska. Robí akože ináč, opatrovateľku. Hodili sme na ulici reč, bolo to takmer za rohom budovy, kde sme sa roky rokúce stretávali a s nostalgiou v srdci zaspomínali na zlaté časy, ktoré podľa jej slov boli rokmi istôt, ochrany a záujmu spoločnosti o občana.

V tom čase bol jej syn maličký a ako to na Slovensku chodí /možno aj dnes/ starí rodičia darujú pri narodení vnúčatám vkladné knižky. Aj on dostal od starkej vkladnú knižku, na ktorú mu ešte dlhé roky či už na narodeniny, meniny darovala aký taký peniaz. Mama chcela byť v očiach svojej mamy šporovlivá a tiež synovi prispievala takmer pravidelnými vkladmi. Neboli veľké, ale poznáte to sami: „babka k babce, budú kapce“. A aká by to bola rodina? Aká by to bola manželka? Manžel? Keby nemali pod palcom rodinné úspory? Vkladné knižky teda mali aj rodičia, aj na nich sa výsledná cifra mesiacmi, rokmi menila, vždy bola vyššia. Ak sa niečo v rodine pokazilo alebo bolo treba realizovať vyššie výdavky, nikdy sa neuvažovalo o pôžičke, o úvere; siahlo sa po vkladnej knižke, úspory vybrali a plán sa realizoval.

Potom prišlo do módy sporožíro, na ktorý sa poukazovala časť výplaty alebo celá a z ktorého sa uhrádzali postupne všetky výdavky za domácnosť. Ak sa niečo na konci mesiaca zvýšilo, vybralo sa. Sporožíro akosi prestalo plniť úlohu úspor, skôr plnilo úlohu úhrad.

Po čase sporožíro vystriedali bežné účty a to bol pravdepodobne začiatok konca. Pomaly sa prechádzalo na úverovú politiku, nie sporivú.

Presne v tom období mi zišla z očí a neskôr aj z mysle.

Odišla do Nemecka. Nie žeby chcela. Ako sama hovorí, musela. Stratila prácu a mzda jej muža sotva pokrývala hypotéku na byt, leasing a ďalšie drobné pravidelné výdavky. Po zrelom zvážení sa rozhodli, že skúsi šťastie v zahraničí ako opatrovateľka. Do Nemecka odišla na dva turnusy, vždy na pol roka. Medzi nimi bola niekoľko týždňov doma. Po roku to vzdala a začala si opätovne hľadať prácu na Slovensku. Už vtedy nikto nechcel zamestnať babu po štyridsiatke, zamestnávatelia šetrili na mzdách… a tak sa obrátila so žiadosťou na prvú agentúru sprostredkúvajúcu prácu v Rakúsku a o pár dní vyrážala za svojim druhým chlebom k našim južným susedom.

Bolo to ešte v čase, kedy sa Slovákmi Rakúsko nerojilo. Dnes je situácia iná, ale vždy, ako sama hovorí, lepšia ako na Slovensku. Moja známa, o ktorej je reč, je nadmieru spokojná. Za tých pár piatkov, čo sa pravidelne odoberá od svojej rodiny, aby pomohla v inej – cudzej a zarobila na živobytie svojej vlastnej rodiny čosi zažila, aj dobre, aj menej dobre. Za tých pár piatkov spoznala, čo je smútok z lúčenia a sladkosť návratov k milovanej rodine. Za tých pár piatkov zarobila také peniaze, o ktorých by na Slovensku mohla iba snívať. Za tých pár piatkov sa naučila rozprávať nemecky. Za tých pár piatkov Rakúsko v jej živote /a nielen v jej/ suplovalo úlohu slovenského školstva. Za tých pár piatkov spoznala krajinu, v ktorej vládne systém a poriadok, v ktorej je ochrana o občana na prvom mieste, nech sa to týka bezpečnosti, ochrany, zdravia či sociálneho systému.

Ako sama hovorí, je vďačná práve za tento systém, ktorý nastavil zrkadlo nášmu a pomohol tak našim ženám sa zamestnať hoci ďaleko od rodiny. Nie každý deň je nedeľa a nie každý deň je na stole sviatočný múčnik, no i tak nedá na situáciu dopustiť. Dva týždne je v Rakúsku, stará sa o svojich klientov, má zadarmo strechu nad hlavou, má zadarmo stravu a po dvoch týždňoch, hoci sú niekedy dlhšie ako týždeň pred výplatou, hajde domov. Doma zregenerujem svoje fyzické a duševné sily, zrealizujem výdavky, ktoré na mňa mesiac čo mesiac čakajú a ani sa nenazdám a musím baliť.

Stretko sme zakončili s humorom, „mladosť v p*deli, do dôchodku ďaleko… ešteže máme jeden pre druhého porozumenie a syn je dospelý“.

Ej, veru tak. Rozchádzajúc sa, som došla k záveru, že hoc je Slováč lacnou pracovnou silou pre celý svet, aj doma by bola otrokom… a za podstatne menší peniaz.