Pastiersky list je Cirkevnou mediálnou kamuflážou,

kde duch a hmota našli spoločnú reč i pero, aby napísali „príbeh s nohami“, lebo hrozba straty privilégií je veľká.

Zmutované média vyburcovali verejnú mienku k nerestiam a seba obsadili do úlohy kuriéra, aby sa nemravnosť  zjavila v celej svojej sile a veľkosti. A všade a aj u všetkých. Aby dostala iný náboj, ako prvoplánovo vystavovaný na obdiv, aby vyvolal dlhotrvajúce rozhorčenie a odpútala pozornosť. Veriacich i ateistov, homosexuálov aj 96 percentných.

A čo je najpodstatnejšie, list biskupský s dômyselnosťou londýnskeho Jacka Rozparovača, vylákal protagonistov každej záujmovej skupiny voličov z ich prirodzeného prostredia, aby  rozdeľoval a oni zraniteľnejší sa stali závislejšími na „pastieroch“  i vodcoch stáda.

Ak tu po stáročia prežíva fluidum záhady odluky ducha a hmoty, aby dokladovala voľkanie si karikatúry obrazu chudobného plášťa Krista u cirkevných hodnostárov a jednoduchého dhoti Mahatma Gándhího pri politikoch, potom niet div, že až typizované slovenské štádium spárenia sa ducha s hmotou dáva tušiť rozmer súčasnej biedy voliča.

Ešte nikdy Róbert Fico neutŕžil taký debakel, ako vo voľbách do VÚC, kedy donedávna volič istôt oživil čierne čižmy jednoduchých riešení Ficovho neprávneho štátu a otvoril dnes iba netušené stavidlá ubúdajúcej červenej reminiscencie na čas už raz odmietnutý.

Ešte nikdy nebola verejná mienka tak zjednotená v pohŕdaní statusom politika Slovenskej republiky, kde nie farba ideológie alebo galéria obnosených bezduchých tvári, ale vyčnievajúca neschopnosť protagonistov politiky prichádzať s riešeniami, ktoré by umožnili ľuďom dôstojný život občana. Bez korupcie, bez rozkrádania, bez kupcov s právom v talároch, zato s jasnými pravidlami.

Ešte nikdy verejná mienka nedosiahla blízkosť bodu varu nespokojnosti i presvedčenia a nahlas vyslovovaných požiadaviek odluky cirkvi od štátu. Odluky rovnakej intenzity akou volajú po komplexnej revízií sociálneho systému, kde práca a poctivo pracujúci sú vystavovaní na posmech a evidovaným je stavaný piedestál obdivu.

Ešte nikdy nebola daňové a odvodové zaťaženie v takých vysokých číslach pri súbežnom poznaní občana, že drvivá časť verejných financií je dômyselne presmerovaná do priestoru, v ktorom sa stráca.

Ešte nikdy nedosahoval štátny dlh výšku nezaplatiteľnú troma nenarodenými generáciami, ktorým už dnes je zhlobená pasca systematicky znižovanej úrovne vzdelania nástrojmi štátu.

Ešte nikdy nepresiahla miera rozkrádania verejných financií v podobe provízií čierne obdobie Mr.Twenty , rozumej Mečiarov Ducký, ako dnes, kedy určujúcim kritériom nie sú hodnoty, ale hmota.

Ešte nikdy sa na rozkrádaní verejných financií nepodieľali úradníci štátu zaradení vo všetkých pilieroch moci v takom rozsahu a s takou istotou nepostihnuteľnosti svojich zločinov ako dnes. Ich verejné funkcie sa stali predmetom koristi a zisku.

Ešte nikdy neboli stáročiami overené hodnoty vystavené takému posmechu a zosmiešňovaniu, ako dnes. Česť, zmysel pre povinnosť i zodpovednosť, zápal pre veci verejné sú dnes vyhodené na smetisku našej spoločnosti a nikto sa nechystá ich recyklovať.

Ešte nikdy neboli občanom ústami politikov ponúkané mystifikované ilúzie  sľubov  , na konci ktorých nenájdeme nič iba ničotu.

„Takže teraz sme zostali sami“ ! Nariekal mystifikátor  doktor Goebbels vo chvíli, keď Taliani vešali Mussoliniho.

„Vymysli synonymum pre slovo katastrofa“ ! Vydával príkazy Adolf Hitler doktorovi Goebbelsovi v čase, kedy bomby Angličanov pustošili Berlín.

„Ak budú mlčať ti, ktorí majú hovoriť a kázať vhod i nevhod, budú hovoriť kamene“. Zrádza podvedomie hovorcu konferencie biskupov Kováčika pri obhajobe Pastierskeho listu.

Kamene ? Áno, kamene ulice a jej zbrane v celom kontexte dejín cirkvi i štátnej moci.

Kamene staroveku so svojskou humánnosťou kameňovania.

Kamene v rukách rodiaceho sa občana v uliciach Napoleonovho Paríža.

Kamene v rukách demonštrantov arabskej jari.

Na Slovensku je ich nedostatok, no aj tak vyvolali strach. Politikov i cirkevných hodnostárov až do takej mieri, že vytvorili príbeh o „kultúre smrti“.

Príbeh, ako jednu z najstarších nátlakových a manipulačných technik, aby vniesli medzi tých, ktorí predsa len začali hľadať slovenské kamene chaos. A takto umne rozčesnutých účinnejšie mohli manipulovať z postov „pastierov“ i „vodcov“ stáda.