Chyba v matrixe V.

Revolúcia, východiská, defenestrácia.

V doterajších častiach sme si veľmi letmým pohľadom na posledné dve desaťročia ukázali ako systém funguje, akých má predstaviteľov, aké používa metódy. Bolo to dôležité pre pochopenie súvislostí, aby sme sa mohli dopracovať k riešeniam a nájsť východiská z tohto stavu. Vidíme, že systém, ktorý je u nás zavedený, je sám o sebe bezohľadný, agresívny, neľudský, zlodejský a neviem ešte aký… A hlavne nemorálny. Systém si prirodzene do svojho čela vyberá predstaviteľov, ktorí sa vyznačujú podobnými vlastnosťami. V prípade, že sa tam dostane nežiadúci prvok, jeho vlastnosti sú postupne zmenené a systém si ho prispôsobí. Ak nie, zkompromituje ho, alebo vystrnadí. Ak by sme sa spoliehali, že naši politici morálne dozrejú na určitú výšku, a na základe toho očakávali zmenu politiky štátu, môžeme čakať aj dvesto rokov, nedočkáme sa. Systém si bude aj po uplynutí tohto obdobia formovať svojich predstaviteľov. Zdanlivo neexistuje z tohto začarovaného kruhu žiadne východisko.

Slovensko v súčasnosti prežíva svoj rozvrat, ako to bude pokračovať si netrúfa predpovedať takmer nik. Systém má však  jednu zásadnú slabinu, preto ďalší vývoj sa dá predpokladať. Tou chybou v matrixe je skutočnosť, že systém tým, že ničí všetko navôkol, sám pod sebou píli konár. Keď všetko zničí, sám skolabuje. Je jasné, že dozrel čas na zmeny. Predstavitelia systému si túto skutočnosť môžu uvedomiť, preto konečný kolaps sa budú snažiť oddialiť rôznymi kozmetickými úpravami. Nedajme sa však pomýliť, vždy to bude ten istý systém, len kamufláž bude iná.

V predchádzajúcej časti Matrixu som sa zaoberal revolúciou v náväznosti na ostatné krajiny a na svetové dianie. Vráťme sa teda na Slovensko. Podľa svetového prieskumu, dôvera Slovákov vo svojich politikov je takmer najnižšia na svete. Zo 144 sledovaných krajín sme sa umiestnili na 136. mieste. Už vo svojich dávnejších blogoch, v inom médiu som sa vyjadril nasledovne: „V poslednej revolúcii, jednou z požiadaviek, bolo zrušenie článku ústavy o vedúcej úlohe KSČ. Namiesto jednej strany, čo si svoju úlohu vysvetľovala po svojom, teraz máme takých strán 26. Ani jeden z týchto variantov sa neosvedčil. Skúsme teda všetky strany zakázať, alebo aspoň vyžadovať naplnenie článku 29. ústavy SR: (4) Politické strany a politické hnutia, ako aj spolky, spoločnosti alebo iné združenia sú oddelené od štátu. To znamená, že občania sa v politických stranách budú môcť združovať aj naďalej, ale aktívnu činnosť budú vykonávať len vo svojom voľnom čase. Podobne ako modelári, rybári alebo turisti. V žiadnom prípade nesmú zasahovať do riadenia štátu!  Najlepšie by bolo dovoliť vykonávať ich činnosť v uzavretých lokalitách, aby nedochádzalo k obťažovaniu spoluobčanov, obmedzovaniu osobných práv, za sprísnených podmienok, aby netrpelo hospodárstvo celej republiky a nedochádzalo k mravnému úpadku mladistvých.“ Toľko teda citát z môjho vlastného, trošku humorne ladeného blogu. Myslím, že to dobre ilustruje problém, ktorý Slovensko gniavi. Hra politikov, hra na politické strany, ich vzájomné súťaženie ničia slovenské hospodárstvo, narušili našu súdržnosť, rozdelili národ, rozvrátili právny systém a priviedli Slovensko ku kolapsu. Osobnostné črty našich politikov v niektorých z nich vyvolali pocit akéhosi zosobnenia so štátom. Exelentým príkladom je V. Mečiar, ale potvrdzuje to aj nedávne vyhlásenie R. Fica pri pokuse o súdenie prezidenta Gašparoviča za porušovanie ústavného poriadku, keď vyhlásil: „Majme aspoň trochu úcty k tomuto štátu a k najvýznamnejším funkciám v tomto štáte.“ Myslel tým nášho pána prezidenta, zabudol však doplniť, že treba mať úctu hlavne k ústavnému a právnemu poriadku. Zvrátené. Inak sa to nazvať nedá. Slovensko za celú éru svojej novodobej existencie nemalo žiadneho štátnika. Akokoľvek lovím v pamäti, nachádzam snáď len jediné meno, ktoré malo perspektívu, skutočným štátnikom sa stať. Zatiaľ k tomu nedošlo. Pochlebovačov sa však vždy našlo dosť.

Aké sú teda východiská? Jediným východiskom je zamedziť deštruktívnemu vplyvu politických strán na chod spoločnosti. Je potrebné oslabiť ich pôsobenie na fungovanie štátu, hospodárstva, prerušiť väzby na finančné skupiny a zabezpečiť vymáhateľnosť práva. Medzičlánok medzi voličom a voleným predstaviteľom nemá žiadne rozumné odôvodnenie. Je potrebné iniciovať zmenu volebného zákona, z väčšinového systému na systém pomerného zastúpenia. „Idea volebného systému pomerného zastúpenia bola pravdepodobne prvýkrát vyslovená v roku 1789, keď gróf Mirabeau prehlásil, že reprezentatívne zhromaždenie by malo byť vo vzťahu k ľudu ako mapa ku krajine, ktorú zobrazuje.“ – citát Wikipédia. Každý región Slovenska, každý okres na Slovensku musí mať svojho zástupcu v parlamente. Ľudovo povedané, musím vedieť koho volím, musím mať možnosť stretnúť ho na ulici vo svojom meste, vyjadriť mu svoj názor, prípadne mu dať po papuli. V každom prípade, ľudia, ktorí poznajú regionálne problémy, ľudia, ktorí sa denne boria s nedostatkom financií na bežné fungovanie obcí a miest – u týchto ľudí je predpoklad, že ich správanie v parlamente bude zodpovednejšie, je väčší predpoklad, že začnú navzájom spolupracovať. Nesmú sa však zodpovedať politickej strane, ale občanom, ktorí ich volili. Nemôžeme však dúfať, že stav bude ideálny, charakterové vlastnosti každého z nás inklinujú k ceste ľahšieho odporu. Príležitosť robí zlodeja. Musí byť zabezpečená rotácia volených predstaviteľov. Zmenu volebného zákona musí sprevádzať aj zmena zákona o referende, posilnenie jeho inštitúcie na regionálnej, aj celoslovenskej úrovni. Musíme mať právo nielen voliť, ale v prípade zlyhania aj odvolávať. Takisto referendum musí byť automaticky použité v zásadných otázkach smerovania šťátu. Napr. rôzne únie, vzdanie sa právomocí štátu, vstup do vojenských paktov, podpora zahraničných inštitúcií z prostriedkov daňových poplatníkov atď… Výsledok referenda musí byť automaticky rešpektovaný minimálne po určitú dobu. Napríklad niekoľko rokov. Občania nepotrebujú voliť starostov, poslancov parlamentu, prezidenta. Národ je unavený voľbami, ktoré nikam nevedú. Volebný systém by mohol vyzerať aj takto: občan by volil len starostov miest a obcí, títo by, v rámci okresu, zvolili svojho zástupcu v národnej rade SR, avšak až po uplynutí ich funkčného obdobia. Počas tohto obdobia by spoznali regionálne problémy, takisto by sa spoznali navzájom a vedeli by na základe práce svojich kolegov vybrať najvhodnejšieho kandidáta na poslanca parlamentu za svoj okres. Funkčné obdobie poslanca by mohlo byť časovo obmedzené na určitý počet období, aby sa zamedzilo korupčné správanie a dosiahol prílev novej krvi, nových názorov a postojov do NR SR. Ako sa povie, je potrebné pravidelne vyvetrať. Technické riešenia týchto zákonov musia byť vopred diskutované a mali by ich navrhovať skutoční odborníci v oblasti. Tieto dva zákony sú totiž kľúčové, ich funkčné riešenia musia byť uvedené do života ako prvé, až potom budeme môcť nájsť konsenzus v novej Ústave SR. Následne môžu a musia byť riešené otázky v oblasti súdnictva atď… Musíme zamedziť zlyhaniu kontrolných mechanizmov, ktorého sme svedkami v súčasnosti a postupne eliminovať zhubný vplyv politických strán na chod spoločnosti. Iný postup nie je možný. Ak by sme chceli napríklad reformu súdnictva dnes, táto nebude úspešná, pretože systém to nedovolí.

V zásade existujú dve možnosti, ako bude vývoj pokračovať. Buď dôjde ku kolapsu štátu a začneme, ako sa povie  od nuly, alebo politici pripustia bezvýchodiskovosť situácie a sami v predstihu započnú zásadné reformy, pokým ešte aký-taký potenciál máme. Bohužiaľ, snáď si nikto nemyslí, že politici sa svojej moci vzdajú dobrovoľne a uvedú spomínané zákony do života. Ja sa teda prikláňam skôr na stranu prvej možnosti. Politici budú skutočné riešenia odďaľovať, až skutočne príde ku kolapsu štátu. V dnešnej dobe na presadenie zmien nepomôže ani ulica. Svoj postoj môžeme dať na vedomie jedine pri voľbách, a to tým, že sa ich nezúčastníme. Nevložením mandátu na riadenie štátu do rúk politikov, možeme následne na nich vytvoriť tlak na zmeny týchto mechanizmov. Každý zákon musí obsahovať aj lehoty a automatické sankcie. Nie je možné, aby niekto otáľal s naplnením litery zákona jeden a pol roka! Takýto politik mal byť dávno defenestrovaný. Možnosť, že sa volieb nezúčastní dostatočný počet voličov, je reálna. Občan je frustrovaný a znechutený situáciou na slovenskej politickej scéne, preto existuje predpoklad nízkej volebnej účasti. Nesmieme sa však nechať pritiahnuť k voľbám planými sľubmi politikov. Ak by sme boli úspešní a neúčasť by bola vysoká, môžeme podporiť presadenie našich cieľov všetkými prostriedkami. Potom je reálna šanca, že sa zmeny podarí iniciovať. Trošku mám obavy, že ku kolapsu finančného systému príde skôr, než k voľbám. Situácia sa tým môže ubrať nesprávnym smerom a vytvorenie chaosu oddiali nevyhnutné riešenia. Môže však aj napomôcť rýchlejšiemu riešeniu vzniknutej situácie. Už dnes však musíme poznať odpovede na tieto výzvy.

Ďaľšou z nátlakových možností na mašinériu štátu je odrezať hydru od životodarnej miazgy. Prestať platiť dane, optimalizovať zisky podnikov a prinútiť štát pristúpiť k požadovaným riešeniam. Štát sa aktívne snaží o vyčerpanie prostriedkov štátnej pokladne a vývoj speje ku katastrofe. Ak dokážeme štátu trošku pomôcť, urýchlime jeho kolaps a tým aj začatie procesu zásadných systémových zmien. Veľký problém vidím v tom, že štát nemá pripravené odpovede na výzvy, ktoré ho čakajú a zdá sa, že bude dlho tápať v ich hľadaní. Nie je to žiadny div. Dnes nás vedú politici, ktorí sú na scéne už aj 30 rokov. Ak uskutočníme revolúciu včas, mohli by reprezentovať tri rozličné systémy. Skutoční vizionári. Čo sa týka kolapsu finančného systému a rozpadu hospodárstva, je potrebné zvažovať netradičné, doteraz nepoznané riešenia. Niečo také nie sú schopní naši politici ani len pripustiť, to už nehovorím o odvahe realizovať tieto zmeny. Verím, že príde čas, keď dôjde aj k prepadnutiu majetku podvodníkov a špekulantov, ktorí sa neoprávnene obohatili na úkor občana. Nie je vylúčené, že dôjde aj k „znárodneniu“ niektorých podnikov. Bude sa musieť zmeniť systém bankovníctva. Ako som už spomenul, musí sa zmeniť systém prerozdeľovania vytvorených hodnôt. Budú musieť zaniknúť inštitúcie, ktoré produkujú zisky, ale nevytvárajú žiadne hodnoty. Dúfam, že niektorí súčasní predstavitelia systému budú buď na úteku, alebo v base. Do tvorenia hodnôt a budovania bude musieť byť zapojený takmer každý občan spoločnosti. Že to pripomína komunizmus? Možno áno, možno nie. Analýzou vzniknutého stavu som však dospel k tomuto poznaniu. Netvrdím, že dôjde k zániku súkromných inštitúcií, to rozhodne nie. Práve ľudia schopní, rešpektovaní svojím okolím sa stanú ťahúňmi pri vytváraní novej spoločnosti. V prvom rade však musí dozrieť vedomie spoločnosti, spoločnosť musí byť mentálne na tieto zmeny pripravená. Ak sa podaria zmeny v rozdelení moci, posilnenie morálky v spoločnosti, aj tak potrvá najmenej dve generácie, pokým sa nové skutočnosti vžijú. Nerobme si teda žiadne ilúzie, ak by k zmenám došlo hneď aj dnes, to čo sme devastovali viac ako 20 rokov, nenapravíme zo dňa na deň. Prichádza dlhé obdobie neistoty, boja o holé prežitie, kolapsov a neexistencie východísk z tohto stavu. Už teraz je potrebné držať v ruke riešenia na boj proti prehlbovaniu chudoby na Slovensku. Musíme poznať riešenia čo robiť, keď dôjde k situácii podobnej na Cypre, kedy sa stratí obeživo a pracovať bude potrebné aj naďalej. Na týchto riešeniach je potrebné okamžite začať pracovať. Tu musí zohrať svoju úlohu štát, ktorý nie dotáciami, ale vytvorením mechanizmov, zabezpečí riadny chod fungovania spoločnosti. Mne, ako občanovi, je úplne jedno, kto zabezpečí hmatateľné zlepšenie. Či to budú politici, alebo revolúcia, ktorá ich úplne zmetie. Štát som ja! A chcem to aj cítiť! Rozhodne je potrebné začať horespomínanými zákonmi a postupne tvoriť nové zákony tak, aby v nich boli zakomponované automatické kontrolné mechanizmy a zlyhania boli postihované. V súčasnosti je táto téma vysokoatuálna hlavne v súdnictve. Naši volení predstavitelia musia niesť zodpovednosť za svoje zlyhania, a to aj trestnú. Neodpustím si uviesť konkrétny príklad. Za ministrovania p. Ivana Mikloša, bol nabúraný chod celej Daňovej správy. Ak sa ktokoľvek dopustí chyby voči Daňovej správe, automaticky mu zo zákona plynú postihy. Bývalý minister financií, svojou snahou spustiť nepripravenú, alebo zle pripravenú reformu informačného systému, sa dopustil vážneho prehrešku voči riadnemu chodu výberu daní, ospravedlnil sa za to, a tým to skončilo. Dodnes nebol nik postihnutý. Dokonca Ivan Mikloš sedí v Národne rade SR, ako zástupca občanov (presnejšie, zástupca politickej strany). Takýto človek nesmie zastávať takúto zodpovednú funkciu po dobu niekoľko rokov. Ja by som mu zakázal prácu v štátnej správe doživotne. Takýmto lapsusom sa musíme buď vyhnúť, alebo ich trestať. Nekonečné, nepripravené reformy oberajú daňových poplatníkov o prostriedky, ktoré by sme vedeli využiť účelnejšie. Toto bol naozaj len jeden z nepreberného množstva príkladov zlyhania našich najvyšších predstaviteľov, ktoré sa denne objavujú v médiách.

Touto kapitolou som ukončil tému Matrixu. Dúfam, že niektoré moje myšlienky oslovia tak našich politikov, ako aj skutočných budúcich revolucionárov, ktorí v nich nájdu zdroj inšpirácie pre stanovenie cieľov revolúcie nadchádzajúcej a pri tvorbe nového systému sa vyhnú zlyhaniam, ktoré ničia našu spoločnosť v súčasnosti. Veľa zdaru!

P.S. V uplynulom týždni bola zverejnená správa, že p. Mikulčík, svojho času šéf Daňovej správy, bol už obžalovaný v kauze Daňového úradu. Uvidíme, ako sa s tým vysporiadajú súdy.