Chyba v matrixe III.

Realita, ilúzia, skutočnosť?

Odpovedali ste si na otázku kde to vlastne žijeme? Áno, máte pravdu. Nachádzame sa v najprimitívnejšej, brutálnej forme kapitalizmu. Prepáčte za toľko prívlastkov, inak to definovať neviem. Ošklb blížneho svojho, ak nie, ošklbe on teba. Na internete ma zaujal vtip (?), ktorý koluje o Slovákoch vo Veľkej Británii: „Slovák má umiestnené čeľuste nad úrovňou modzgu a širšie, ako ramená. To je to, čo nás robí tým, čím sme, národom veľkých úst a malých modzgov.“  Samozrejme, že toto neplatí o nás všetkých, ale dokonale to charakterizuje elitu systému, ktorá tento národ riadi. Keď pochopíme fungovanie systému, pochopíme, že našu krajinu riadi hŕstka jedincov, ktorí, takmer doslova, sami seba nominujú na politické posty a občan dostane možnosť vybrať si spomedzi nich. O demokracii nemôže byť ani reč. Občan sa väčšinou rozhodne ísť cestou menšieho zla, čo mu je zvyčajne odporúčané aj zo strany predstaviteľov systému, ako najlepšie riešenie. Viac ako 20 rokov teda volíme menšie, alebo väčšie zlo. Ak mi niekto povie, že svoj názor môžem vyjadriť vo voľbách, mám chuť mu prebiť hlavu kameňom. Voľby slúžia len na legalizáciu predstaviteľov systému a ich konania. Narušiť tieto štruktúry je zdá sa nemožné. Systém nepripúšťa vstup slobodných, nezávislých kandidátov do svojich radov. Chcete kandidovať? Musíte sa zapísať na kandidátku strany. Uskutočnením tohto kroku sa zaväzujete ochraňovať záujmy systému. Ak by ste predsa len chceli zostať nezávislý, platí „a“. Bodka. Systém vás zkompromituje, zničí.

„Ak kupujem tebe za moje, myslím na cenu. Ak kupujem sebe za tvoje, myslím na kvalitu. Ak kupujem tebe za cudzie, na cene ani kvalite nezáleží.“ – zdroj internet

Za obdobie celej histórie Slovenska, krajina ani raz nedokázala hospodáriť vyrovnane, nie to ešte v prebytku. Napriek tomu, že sme rozpredali značnú časť bývalého národného majetku, štát dnes už nevlastní ani podniky, ani peniaze. Máme však dlh vo výške zhruba 50% k HDP. A ten z roka na rok rastie. Občan však žiadne zvýšenie kvality svojho života nepocítil, práve naopak. Kontinuálne sa zhoršuje úroveň školstva, služby zdravotníctva, kvalita komunikácií, ale aj kvalita komunikácie (štát – občan). Prakticky po celú dobu histórie samostatnosti si uťahujeme opasky, dnes ich už môžeme zahodiť. V mnohých regiónoch Slovenska klesla mzda zamestnancov na minimálnu, neúnosnú mieru. Často sa stane, že zamestnanci chodia ešte do práce, len výplata už nechodí. Domôcť sa spravodlivého a rýchleho konania pred súdmi je takmer nemožné. Občana na živote ohrozuje nielen systém, ale aj obyčajná cesta z Vyšného do Nižného. Dnes by sme chceli zvýšiť úroveň školstva, kultúry, zdravotníctva, ale už nie je a nebude z čoho zvyšovať úroveň v neziskových oblastiach. Ak vám niekto povie, že o rok, alebo o desať, bude lepšie, neverte mu ani slovo. Pokiaľ nedôjde k zmene systému, už nikdy nebude z čoho financovať podobné odvetvia.

„Namiesto toho, aby sme zveľaďovali svoje krajiny, tieto boli kompletne vylúpené, a my sami sa potulujeme po cudzích krajinách, hľadáme obživu ako sluhovia a žobráci, ktorí získanie takej základnej životnej potreby, ako je malá diera v betónovom labyrinte, prirovnavajú k takému úspechu, ako je zisk zlatej olympijskej medaily.“ – zdroj internet.

Najviac respondentov uviedlo slobodu cestovania, ako odpoveď na otázku, čo im najviac prekážalo na predchádzajúcom režime. Dnes cestovať nielenže môžeme, ale dokonca musíme. Dnes už asi neexistuje na Slovensku rodina, ktorej niektorý člen by nepracoval v zahraničí. Núti nás k tomu zvýšenie našich životných nákladov. Výdavky na potraviny, pohonné hmoty, školné, energie, atď.. sú porovnateľné s výdavkami v hospodársky vyspelých krajinách. Avšak platy našich zamestnancov aj príjmy drobných živnostníkov zostali 3-4 krát nižšie. Neschopnosť prežiť z riadnej mzdy na Slovensku je najpravdepodobnejším dôvodom ekonomickej emigrácie. Počet ekonomických utečencov zo Slovenska sa odhaduje až na niekoľko 100 tisíc. Oficiálne čísla sú síce nižšie, ale ak vezmeme do úvahy, že mnohí z nich pracujú v zahraničí na živnosť, číslo je reálne. Fico na sklonku Dzurindovej vlády hovoril až o čísle 400 000. Kríza však oberá o pracovné pozície už aj hospodársky vyspelé štáty a preto predpoklad, že dôjde k návratu časti tejto skupiny ľudí je celkom pravdepodobný. Aký efekt môže mať ich hromadný návrat do krajiny nie je ťažké predvídať. Čísla o počte nezamestnaných prakticky nepretržite rastú. Štát sa snaží číslo udržať v prijateľných medziach udržaním pracovných miest v štátnej správe a podnikoch so štátnou účasťou (napr. železnice). Toto však nie je žiadne riešenie. Ficova vláda chce presadiť udržanie pracovných miest aj ich podporou vo vybraných súkromných spoločnostiach. Problém vyprázdňovania štátnej pokladnice je skutočne vážny. Situáciu môžem dokumentovať príkladom z mojej najbližšej rodiny. Obaja moji rodičia sú dôchodcovia – poberajú od štátu dôchodok. Zatiaľ. Moja manželka je učiteľka, jej plat takisto plynie zo štátnej kasy. Naše dve deti študujú a možnosť ich zapojenia sa do kolobehu vracania hodnôt do štátnej pokladne je otázna. V mojej najbližšej rodine som sám, kto produkuje prostriedky na naše prežitie. A to na prežitie nielen naše. Na peniaze odo mňa čaká štátny aparát, horda nezamestnaných a svoje žiada aj systém. Tento pohľad je veľmi zjednodušený, niekomu môže pripadať až demagogický, ale vystihuje podstatu problému. Výdavky výrazne prevyšujú príjmy. Zdá sa, že krajina stojí pred absolútnym kolapsom. Systém požiera všetko okolo seba. Keď sa opýtate Slováka na čo je hrdý, odpovie, že na svoju krajinu, Tatry, športovcov. Žiadny nepovie, že je hrdý na vládu svojho štátu, na to akým spôsobom je krajina vedená. Naši politici neustále hľadajú východiská z ekonomických problémov tohto štátu. Ich hľadanie pripomína skôr cestu pokus-omyl, kde každý pokus sa končí omylom. Zdá sa, že nepochopili podstatu problému a ani k tomu nemôže dojsť, keďže oni sami sú jeho súčasťou.

Z roka na rok stúpajú čísla nezamestnanosti. Zdôvodnenie je prosté. Nie je práca. Lenže toto zdôvodnenie nie je pravdivé! Práce je všade dosť. Kde sa len pozriete je potrebné niečo opraviť, zveľadiť, vybudovať. Nie sú peniaze – to je skutočná príčina nezamestnanosti. Peniaze sa niekde stratili. Ekonómovia si neustále lámu hlavu nad tým, kde to len súdruhovia urobili chybu. Hľadajú recept na riešenie súčasných problémov v ekonomike. Ich vyhlásenia sú často protichodné. Jedni sú za šetrenie, tí druhí naopak, za nalievanie väčšieho množstva prostriedkov do ekonomiky. Oba tábory veria, že to povedie k oživeniu mŕtvoly. Ak sa však pozrieme na podstatu problému, zistíme, že sa pravdepodobne nachádzame v konečnej fáze kapitalizmu a je čas premýšľať o odpovedi na otázku: čo po ňom? Princíp fungovania kapitalizmu je jednoduchý. Podobá sa pyramídovej hre, kde sa prostriedky na jej fungovanie čerpajú zo základov pyramídy a zhromažďujú sa na jej vrchole. Keď sa prostriedky presunú na vrchol, hra končí. Systém dosiahol stav dokonalosti a nie je možné pokračovať ďalej. Keďže náš svet je konečný, ku kolapsu musí prísť. Kolaps sa nedá odvrátiť, dá sa len oddialiť. V tomto momente ma napadla myšlienka, prezentovaná nedávno médiami, vytvoriť najväčšiu zónu voľného obchodu na svete. Za účelom vytvorenia tejto zóny by sa mala spojiť (obchodne) krachujúca EU s krachujúcimi USA. Automaticky sa mi vynára otázka, ako sa môžu dva krachujúce systémy navzájom obohatiť? Tým, že stvoria jeden veľký krachujúci systém? Nekonečný rast jednoducho neexistuje. Ak sa chceme mať lepšie na našej úrovni pyramídy, musíme rozšíriť jej základy a ísť vykorisťovať občanov Brazílie, Indie, alebo Číny. To, že kapitalizmus si neželajú ani občania kapitalistických krajín nie je nič nové. Funguje tu akýsi mačkopes, v ktorom by každý chcel byť bohatý kapitalista, ale nik nechce podstúpiť riziko straty majetku a zostať navždy chudobný. Väčšina krajín západnej Európy, ako náš vzor, je viac sociálna a socialistická než sme predpokladali. Samozrejme k občanom svojich krajín. To je ale z iného súdka. K skutočnému oživeniu ekonomiky môže dôjsť len zmenou systému prerozdeľovania vyprodukovaných hodnôt. K dočasnému oživeniu, napríklad doplnením prostriedkov do spodnej úrovne, alebo rozšírením základov pyramídy. Oživenie ekonomiky ale nie je primárne podstatné. Dôležité je len pre systém, aby mohol ďalej fungovať a vyciciavať svoje spodné úrovne (tu sa už ale stráca zmysel pokračovať). Prvotným cieľom by malo byť zvýšenie kvality života jednotlivca. Toto však neplatí pre systém v ktorom žijeme. Celý systém pripomína rozpadajúcu sa mozaiku s dominujúcim zlatým kameňom, kde poškodené a vypadnuté kamene urýchľujú vypadávanie ďaľších. Nakoniec zostáva len ten prenádherný zlatý kameň, ktorý, ale sám o sebe už nič neznamená a mozaika nedáva žiadny zmysel. Mozaika, stratila funkčnosť a už vlastne žiadnou mozaikou nie je. Nastal definitívny rozpad spoločnosti. Prapríčinu súčasnej krízy treba hľadať v zlom hospodárení štátov a vo finančných a bankových inšitúciách, ktoré toto zlé hospodárenie úverovali. Situáciu ešte zhoršujú pokusy o nápravu, ktoré sa uberajú úplne nesprávnym smerom. Vývoj smeruje ku kolapsu týchto dvoch inštitúcií.