Chyba v matrixe II.

Na úvod ďaľšej časti Matrixu sa Vám chcem po poďakovať za Váš záujem, o ktorom svedčia „až“ 3 komentáre pod jeho prvou časťou. Buďte si istí, že ich čítam veľmi pozorne, Váš názor ma skutočne zaujíma. Dúfam, že moje blogy si postupne nájdu širší počet čitateľov. Už som spomenul, že cez poukázanie na chyby systému sa budem snažiť urobiť akési zhrnutie problémov a dopracovať sa aj k návrhom riešení. Moje blogy sa preto nebudú niesť v tóne senzácie a nebudú útočiť na jednotlivé osoby, či skupiny. Mojím zámerom nie je vyburcovať „hnev národa“, ale svojím vlastným pohľadom sa pokúsiť ukázať riešenia. Určite nebudete so všetkými mojimi názormi súhlasiť a aj na základe Vašich argumentov, budem možno musieť niektoré z nich korigovať. Každý sa však vyvíja. Mojim tajným prianím je vyburcovať celospoločenskú diskusiu na otázku: ako ďalej? Konštruktívne prispieť k riešeniu vzniknutého problému. Pokým sa tam dopracujem, pretečie ešte veľa vody. Buďme trpezlivý, zmeny sa dostavia ako následok našich rozhodnutí a nášho konania.

Predstavitelia systému.

Predstaviteľov systému môžeme jednoducho rozdeliť na na dve základné skupiny – verejných a neverejných. Medzi verejných patria najmä politici. Politici majú mnoho spoločných čŕt a charakteristických znakov. Po príklady nemusíme chodiť ďaleko. Všetci spomínaní predsedovia vlád boli nadšení športovci. Mečiar – boxerista. Pamätám si, ako dnes, ako líčil národu, že musel rozmlátiť dvere na toalete, pretože sa zasekol zámok vo dverách. Častokrát svoje boxerské umenie chcel ukázať aj novinárom. Dzurinda si kreslo premiéra doslova vybicykloval a svojich politických súperov dokázal uštvať aj v maratóne. O Ficovi zas na internete koluje video, v ktorom uklikoval borcov z pluku špeciálneho určenia. Všetkých ich schoval do vrecka, keď urobil 1000+1 (slovom tisíc plus jeden) klik. Toto dokáže len Chuck Norris a náš pán premiér. Radičová nadšenie pre šport so svojimi mužskými náprotivkami zrejme nezdieľala, pretože som ju nikdy nevidel urobiť ani len obyčajnú šnúru pred rokovaním vlády. Od ostatných premiérov ju odlišovalo nielen to, že bola žena a nezdieľala s nimi spoločné nadšenie pre šport, ale aj to, že nikdy nepracovala pre systém. Dokonca aj počas svojej vlády mu nešla po ruke. Zrejme tu niekde treba hľadať príčiny jej vyhlásenia, že s politikou definitívne končí. Mnohí z našich politikov majú vo svojej obľube aj spev ľudových piesní. Jeden čas dokonca hrozilo, že sa bude nôtiť pred každým rokovaním parlamentu. Zrejme pre faloš aktérov z toho nakoniec zišlo, ale o to viac sa nôtilo po rokovaniach. Povestná je napríklad aj Mečiarova rozlúčka s národom.

Ale nielen spev a šport spájajú našich politikov. Spája ich aj presvedčenie o ich nepostrádateľnosti. Mečiar svojim rozlúčkovým vystúpením dokonale odhalil svoje presvedčenie, že národ slovenský isto bez neho do troch rokov zhynie. Svoje umenie neodísť nám predviedol aj Dzurinda. Som zvedavý, čo neskôr ukáže Fico. Na niektorích našich politikoch sa časom prejavili zničujúce účinky moci. Mečiar evidentne nedokázal stráviť svoje politické prehry. Pes bude zakopaný v akomsi zosobnení sa do úlohy otca národa a následným odmietnutím tejto postavy národom samotným. Dzurinda zase, po rokoch rétorických cvičení, na sklonku svojej vrcholnej kariéry, už ani sám nerozumel, čo vlastne povedal. Bohužiaľ, postihnutí sú nielen oni. Takmer každý politik trpí presvedčením o svojej pravde a neomylnosti a iný názor nepripúšťa. Najočividnejšie sa to prejavuje na rokovaniach parlamentu, kde sú politici rozdelení zväčša na dve znepriatelené strany. Niekedy je tých nepriateľov až 150 a navzájom sa obviňujú, bojkotujú, útočia na seba, dokonca si nadávajú. Celé obdobie prezidentovania, nášho pána prezidenta sprevádza prezývka „starý uj“. Toto slovné spojenie sám použil na adresu exprezidenta Michala Kováča.

Holandská kráľovná Beatrix pri svojej nedávnej abdikácii, svoje odstúpenie zdôvodňovala slovami: „Nieže by som svoj úrad nezvládala, ale je čas, aby zodpovednodnosť za chod kráľovstva prevzali mladší.“ Excelencia má 75 rokov, národ ju miluje a nejednémú Holanďanovi pri jej abdikácii vypadla slza z oka. Svoj post zastáva rekordných 33 rokov. Každý rok sa na jej počesť konajú bujaré oslavy a národ sa ich s radosťou zúčastňuje. Naši politici jednoducho nevedia odísť v pravý čas a môžu jej len slepo závidieť. A my Holanďanom tiež. Koniec kariéry našich premiérov, ale aj nášho pána prezidenta je smutno-tragický príbeh. Každý žne to, čo skôr zasial.

Metódy systému

Voľby sú kapitola sama o sebe. Politik, zapísaním na volebnú listinu strany, zaväzuje sa hlasovať s jej záujmami. Svedomie ani ústava tu nehrá žiadnu rolu. Strana sa zase zaväzuje hájiť záujmy svojich donorov a sponzorov. Jeden sponzor sponzoruje aj niekoľko politických strán, aby víťazstvo systému bolo zaručené. Jednou z vlastností definujúcich systém je, že systém na každého niečo má. Je tomu tak, pre prípad, ak by sa politik rozhodol stať nepohodlným, vzbúriť sa proti systému, nebodaj začať na systém otvorene útočiť a poškodzovať jeho záujmy. V kauze Gaulieder prenikli na verejnosť informácie, že každý kandidát HZDS, musel pred svojim zápisom na kandidátku, parafovať svojim podpisom niekoľko hárkov čistého papiera. Azda poslednou známou obeťou pracovných metód systému u nás sa stal Richard Sulík. Bol zverejnený kompromitujúci videozáznam jeho rozhovoru s podnikateľom Kočnerom, týkajúci sa témy generálneho prokurátora, urobený izbovým termostatom v Kočnerovom byte. Matovič si zase doma na kolene poskladal tlačiarenský stroj a údajne neodviedol z toho DPH. Na tomto mieste môžeme spomenúť aj Juliana Assangea, ktorý sa rozhodol bojovať proti systému vo svetovom meradle. Bolo proti nemu vznesené obvinenie zo znásilnenia prostitútky. Nemožné!? Bojovať proti systému je veľmi ťažké, vedeli by o tom rozprávať Gaulieder, Vačok, Serbin, Banáš, Radičová a mnohí ďalší. Systém sa pokúsi protivníka kúpiť, ak je neúspešný, využije všetky slabosti protivníka, aby ho znemožnil, kompromitoval v očiach verejnosti a odradil od ďaľších výpadov proti nemu. Človeka s depresiami vyhlási za duševne chorého, o človeku, ktorý má rád dámsku spoločnosť, vyhlási, že je nemorálny a vyhľadáva spoločnosť prostitútok, systém sa nerozpakuje použiť kompromitujúce materiály z UPN, skúsenosť s drogami vyhlási za závislosť, alebo keď nič nemá, niečo vyrobí. Obľúbené sú aj vyhlásenia, že dotyčný je extrémista. Takýto politik je v očiach verejnosti navždy odpísaný. Akoby som počul zvolať moju mamu: „Tento!? Ten extrééémista!?“ A je jasné, že už ho nikdy nezvolí aj keby jeho konanie bolo priam božské. V očiach mojej mamy sa jeho kariéra skončila. Účinné je aj zastrašovanie. Takmer každý má rodinu a pod. Ak sa niektorý poslanec dostane na scestie a prejaví nesúhlas s názorom strany, podstupuje riziko nekonečných útokov na svoju osobu. Voľby vyhráva ten, kto dokáže postaviť vládu. Nie je potrebný žiadny volebný program. V skutočnosti vyhráva nekultúrnosť, demagógia a hlavne, a to zdôrazňujem, vyhráva systém.

Je zarážajúce, koľko ľudí vstupuje do politiky s nádejou, že dokážu niečo zmeniť. Mnohí z nádejných adeptov na miesta politikov vstupujú do systému nepripravení čeliť jeho nástrahám. Dokonca sa nájdu aj aktívni politici, už pôsobiaci v niektorej z politických strán, ktorí sa rozhodnú vytvoriť novú politickú stranu, v ilúzii, že práve oni sú tí vyvolení a systém porazia. Takýto idealisti sú vopred odsúdení na neúspech. Možno sa dožijeme čias, keď každý poslanec bude mať vlastnú politickú stranu. Každý politik verí, že práve jeho strana je tá pravá, ktorej sa podarí Slovensko konečne spasiť. Ľudská hlúposť je nekonečná. Systém sa takýmto spôsobom poraziť nedá, a už tobôž nie vylepšiť. Je takmer dokonalý. Postupne systém politika celkom pohltí a prinúti ho podriadiť sa. Systém zmení jeho realitu a politik túto zmenu už nedokáže postrehnúť. Naši čelní predstavitelia sú úplne odtrhnutí od skutočného života obyčajných ľudí. Mikrosvet občana sa pre nich stal neviditeľným.

Súdnictvo

Pod prvou časťou Matrixu sa objavil zaujímavý komentár, ktorý hovorí, že súhlasím s výrokom, že všetci kradnú. K názoru, že všetci politici sú zlodeji, alebo aspoň majú prsty v zlodejinách, sa prikláňa pravdepodobne väčšia časť národa. Takéto zovšeobecňovanie nie je na mieste, okrem iného aj z dôvodu, že sťažuje identifikáciu nášho „nepriateľa“. O tom, kto je zlodej a kto ním nie je, by mali fundovane rozhodnúť súdy.

Na to, aby predstavitelia systému nemohli byť odsúdení napríklad za zosnovanie zločineckej skupiny, musia mať na svojej strane súdnictvo. Ústava sa síce snaží riešiť tri základné piliere demokracie (výkonnú, zákonodarnú a súdnu moc), avšak nerieši situáciu, keď predstavitelia všetkých troch pilierov sú jedna banda. Ústava na Slovensku je zákon, ktorý platí, len keď nám to je výhodné. Niekedy áno, niekedy nie. Podobne je to aj v súdnictve, kde už sa častokrát nedokazuje vina, či nevina obžalovaného, ale podstatu sporu tvoria procesné pochybenia, následkom ktorých je častokrát prepustenie obvineného. Míňanie prostriedkov daňových poplatníkov na dolapenie predpokladaného zločinca a naháňanie ho po celom svete potom vyznieva komicky (napríklad prípady Ivan Lexa, Karol Mello). Opatrnosť súdov nepoškodiť systém, úplatnosť a neistota sudcov, dokonca lojalita niektorých z nich k systému, umožňuje vznik sporných, alebo nejednoznačných rozhodnutí, ktoré si každá strana môže vyložiť po svojom. Povestné sú výklady Ústavného súdu, ktorého šalamúnske nálezy vytvárajú živnú pôdu pre dlhodobé spory.

„Ústavní sudcovia Ladislav Orosz, Juraj Horváth a Sergej Kohut zneužili podľa predsedu Najvyššieho súdu Štefana Harabina právomoci verejného činiteľa. Podal na nich trestné oznámenie. Vyčíta im, že sa sami nevzdali rozhodovania o jeho disciplinárnom treste.“ – zdroj Sme.

Ako vidíme, situácia v súdnictve je mimoriadne napätá a v justícii, a o justíciu prebieha neľútostný boj. Tento boj sa vyostril najmä po prevalení kauzy Gorila. Drzosť predstaviteľov systému zašla až tak ďaleko, že člen finančnej skupiny Penta Jaroslav Haščák dosiahol pozastavenie publikovania knihy, ktorú ešte nik nečítal, s odôvodnením, že už len jej prípadné vydanie by mohlo poškodiť jeho dobré meno. Preventívne bol porušený článok Ústavy SR hovoriaci o slobode prejavu. Našťastie, nakoniec kniha uzrela svetlo sveta a teraz už môže p, Haščák žalovať za poškodenie dobrého mena do sýtosti. Žalovať však môže aj druhá strana po dokázaní faktov na ktoré kniha poukazuje. Možno čas ukáže, že p. Haščák si dobré meno poškodil sám, alebo aj to, že žiadne dobré meno nemal. Dúfam len, že obe strany sa nakoniec nedohodnú na zmieri, pretože by to bol pat pre pravdu a spravodlivosť. Táto udalosť však hovorí aj o morálnej kvalite, nezaujatosti a nezávislosti niektorích našich sudcov. O ich morálnych kvalitách nakoniec vypovedá aj nedávna kauza Bonnano, kde zvrátenosť jej aktérov sa neštíti dokonca pýtať odškodné. Je len symbolické, že táto kauza nesie meno známeho amerického mafiána sicílskeho pôvodu. V súčasnoti, už dlhšie ako rok a pol, prebieha mimoriadne dôležitý boj o post generálneho prokurátora, do ktorého sa zapojil aj prezident SR. Výsledok tohto boja veľa napovie o ďalšom smerovaní vývoja v súdnictve a pravdepodobne len potvrdí neexistenciu právneho štátu.

Na záver ma napadla skutočná perla, zverejnená v nedávnej tlači. Na Slovensku vstupuje do platnosti zákon, ktorý nariaďuje majiteľom psov, mačiek a fretiek ich povinné očipovanie. Musím sa priznať, že zákon vo mne vyvoláva viac otázok, na ktoré by som chcel poznať odpoveď. Nečítal som ho však, ale zrejme nie som jediný. Pretože ak ho aspoň niekto zo zákonodarcov čítal, musel si položiť otázku, čo je jeho zmyslom. Na čo má podobný zákon vlastne slúžiť? Či je potrebné očipovať aj zvieratá, ktoré nemajú majiteľa, resp. čo s nimi? Sú povinné prísť sa očipovať samy? Alebo to má zabezpečiť štát? A najmä by som chcel, aby mi štátna moc zodpovedala otázku, ako chce vymôcť uplatňovanie zákona v praxi? Ako to chce, do pekla, zabezpečiť? Toto mi naozaj vŕta hlavou. Aj v zahraničí je potrebné zviera očipovať, ale len pri jeho ceste do cudziny. Dôvod mi je v tomto prípade zrozumiteľný.

Prečo takýto záver? Pretože ak chceme žiť v právnom štáte, ak chceme aby sa spoločnosť mohla oprieť o právo a spravodlivosť, vymáhať dodržovanie poriadku, tvorme také zákony, ktoré budeme schopní dodržovať, prípadne ich dodržovanie vymáhať a ich porušovanie trestať. Porušovanie zákonov, počnúc Ústavou SR a končiac tým najposlednejším nariadením sa stalo normou. Zákony, ktoré niekedy platia a niekedy nie, nie sú potrebné vôbec. Ak Slovensko bolo vôbec niekedy právnym štátom, tento celkom určite zanikol v odbobí vlády Vladimíra Mečiara a od vtedy sa ho nepodarilo obnoviť.