Cez plný tanier do hrobu.

Usmej sa na mňa, počulo Sa nad každým tanierom.

Stalo sa !

Sa, jedlo aj potom, čo predstihlo obraz milujúcich stvoriteľov Sa.

Kontakt s ľúbiacimi, pri prepchatom stole, prinášalo pre Sa nekonečné chvíle sebapozorovania.

Prebuď Sa !

Rodičovská láska sa ti prihovára.

Sa počulo aj cez neľubozvučné zoskupenia tónov mľaskania, srkania, chlípania.

Milovalo túto kakafoniu.

„Nikto nemôže chcieť niečo, čo mu napokon škodí“.

Pridaj sa, Sa, k svojim milujúcim rodičom.

Sa malo iba dve možnosti.

Stáť sa malým a chudým, alebo ním zostať.

Sa vedelo, ako sudičkám prejsť cez rozum.

Hraj Sa !

Rozbehni Sa !

Podeľ Sa !

Ešte aj teraz, na staré kolená, si Sa dobre pamätá hlasy rovesníkov, ktoré ho zvádzali z jeho cesty.

Sa, sa chcelo stáť veľkým.

Neprehliadnuteľným.

Stalo sa !

Sa , sa nenechalo oklamať.

Stalo sa dvojtaktom.

Orálne Sa poznalo, že nesmie prekročiť prah istoty a vydať sa na nemilosť cudziemu svetu lákadiel vychudnutých z obalu časopisov.

Aj psy sa bránia útokom !…počulo Sa spev tohto chudého.

Pokiaľ si Sa pamätalo, nikto nikdy neprežíval ťažšiu chvíľu, ako keď sa ozval cvengot tanierov a príborov a stôl sa stával sirotou.

Rektálne Sa, sa nabaľovalo hrôzou.

Po dvoch drobných schodíkoch muselo prejsť 12 metrov na záchod.

Okamih sebazaprenia Sa .

Ľavá noha Sa, sa strategický bokom posunula na prvý schodík. Ozvalo sa hlboké vzdýchnutie a za ním pravá hľadala svoje miesto.

Reprízy bývajú vydarenejšie a druhý schodík potvrdzoval platnosť nevyhnutného.

Žalostný vzlyk dával tušiť.

Sa vedelo, že teraz prichádza okamih pravdy, ktorý prinášal stratu.

Sa vyprázdnilo útroby s bolestnou grimasou ukrivdeného.

Sa bolo majetnícke a nerado púšťalo čo i len chlp.

„Dedo, poď sa hrať“…povedalo malé.

Sa s bolestným výrazom v tvári zaklonilo hlavu, nasadilo utrpenie a pomaly sa vydalo.

Nekonečná chvíľa sebatrýznenia  sa stratila v momente, keď Sa uvidelo nedojedený tanier a velebilo výnimku o jablku, čo nepadá ďaleko od stromu.

No nemilujte deti, prebehlo hlavou Sa a ani rukou nemávlo, lebo tu potrebovalo na zmysluplnejšiu činnosť.

Stalo sa !

Za zvukov stenania  Sa dosadlo do stoličky, oprelo svoje ťažké telo do dlaní a chvíľu sa zdalo, že jeho mysľou prejde jarný oráč.

Prešiel, no so zdvihnutom radlicou.

Sa spustilo dialóg, v ktorom mlčanie druhého nahrádzalo novými vstupmi, aby zachovalo zdanie rozhovoru.

V tej chvíli by Sa ani smrť nezdvihla zo stoličky.

Sa pozíciu väzňa kuchyne s doživotným trestom milovalo.

Milovalo ?

Sa milovalo tú nekonečnú chvíľu príprav ďalšieho jedla.

Sa celý život nechápalo, ako mnohí upadajú do ľahostajnosti, do ubíjajúceho presvedčenia, do stavu upadajúcej mysle, že stratili zmysel i cieľ svojho života.

Sa vedelo svoje…ak sa chceš postaviť obrom, staň Sa obrom.

Miestom, tou pevnosťou, kde sa Duch v Duchovnom boji stráca, kde utíchajú a tratia sa hlasy vábiaceho sveta.

Sa snívalo o nesmrteľnosti a večnosti.

Svojho Sa a ženinho hrnca.

(c) Hieronymus Bosch