Cesta poznania

Akú strašnú bolesť si dokážu spôsobovať ľudia navzájom…je to až neuveriteľné. Očistec, ktorý na tejto zemi prežívame, by nás mal naučiť mnohému, no my máme potrebu neustále dokazovať našu bezchybnosť a neomylnosť. Posúvame sa ďalej po milimetroch, rozhodne nevieme kráčať míľovými krokmi, lebo ani nechceme. Vždy nás niečo vráti späť na začiatok našej cesty…zbytočný omyl, pýcha, zlosť, túžba po moci, nenávisť…Som presvedčená, že dobro je v každom človeku, len ho treba nájsť, i keď na to hľadanie je mnohokrát potrebná nesmierna dávka trpezlivosti. Vždy je nádej, že dobro zvíťazí nad zlom, tak ako oheň dokáže uhasiť voda. Každý človek, ktorého stretneme na našej ceste, nie je náhodným okoloidúcim. Narodenie, život, smrť…to všetko je kolobeh života, ktorý nám okrem radosti prináša aj mnoho bolesti, niekedy sa s ňou nedokážeme vysporiadať, no aj tu platí, že všetko chce len čas…

Dojal ma článok v Pravde, rozprávanie ruského spisovateľa Daniila Granina o leningradskej blokáde. Až pri jeho čítaní môže pochopiť súčasná generácia, koľkou bolesťou si museli prejsť nielen naši predkovia. Aká to bola ťažká a krutá doba…nacisti nechali státisíce ľudí vyhladovať na smrť v obliehanom Leningrade. Ako spisovateľ spomína, matka musela kŕmiť svoju dcéru svojím ďalším mŕtvym dieťaťom, len aby nezomrela aj ona. Ľudia nemali čo jesť, nemali čo piť, nemali nič, len svoju dušu…a tá vo veľa prípadoch nezlyhala, ukázala všetkým to dobro, ktoré skrýva vo svojich útrobách. Ľudia, ktorí prežili toto zverstvo, sú hrdinovia…dokázali si navzájom pomáhať. Najkrajšia myšlienka od Daniila Granina, ktorú si uchovám v pamäti tak dlho, ako sa len bude dať, je táto : „Nenávisť je emócia slepej uličky, bez budúcnosti. Treba vedieť odpúšťať, ale treba vedieť si aj pamätať.“

Hrôzy vojny moja generácia v Európe už nepozná, no poznajú ju stále tí, ktorí musia trpieť mocenské boje v iných krajinách. O to sú desivejšie takéto svedectvá, lebo to, čo sa dialo kedysi, sa vlastne niekde deje ešte aj dnes. Nepoučiteľní ľudia…kruh je zacyklený a nikto sa z neho nemôže dostať von…kolobeh dobra a zla, večný súboj temna a nádeje…ktorá zomiera posledná.

Hlad ničí ľudí…vo svete…smutné je, že ich ničí aj na Slovensku. Keď majú mnohí taký prebytok, ktorý je až neúnosný, sú tu medzi nami ľudia, ktorí nemajú čo do úst. Chudoba v dnešnom „civilizovanom“ svete. Načo sú nám jachty, drahé autá, prepychové vily, keď nám chýba srdce a cit? Keď nemáme pochopenie jeden pre druhého, keď nechceme pomôcť blížnemu…keď doňho radšej kopneme, ako by sme mu pomohli vstať? Načo sú nám prezidentské voľby plné zloby a zbytočného míňania peňazí? Aj prezident je len figúrka v kolobehu života, aj všetci ministri a finanční žraloci sú len figúrkami na pomyselnej šachovnici. Majú veľa a chcú stále viac a viac…

Nie nenávisť, ale len láska dokáže zázraky, dokáže zmeniť svet k lepšiemu, dokáže uzdraviť slepých, chromých a trpiacich. Ak nemáme vo svojej duši lásku, nemáme nič, aj keď sme materiálne bohatí. Pomáhajme tak, ako to dokázali vyhladovaní ľudia v obliehanom Leningrade, dajme posledný krajec chleba hladnému, pomôžme vstať trpiacemu, potrime oči vodou z lásky slepému, dajme sa napiť z tej magickej studne všetkým, ktorí to potrebujú a spoločne dokážeme poraziť zlo dobrom, ktoré vyústi z našej duše. Vždy je čas pomôcť…a verte, že to dobro sa vám vráti a vy sa pohnete nie o milimetre, ale o celé míle ďalej na ceste poznania, ktorou je život sám.