Cesta dopredu, za cieľom…

Dávno predtým, než som zavesila na „najčítanejšiu blogerskú sieť“ svoj prvý článok som poškuľovala po autoroch, po príspevkoch. S niektorými som sa hneď po prvých slovách stotožnila a klikla na karmu. Ak som pri niektorých cítila, že sa musím zapojiť do diskusie, napísala som komentár a čakala na reakcie ostatných. Niektoré ostali nedotknuté, iné si veselo zvyšovali karmu. Boli aj také, ktoré som prešla bez stopy, nebolo treba ju zanechať.

Písala som na rôzne témy. Najchúlostivejšia bola rómska a na ňu som aj v prvom blogerskom prístave „doplatila“. O Rómoch sa na SME-čku písať pravda nemôže. Veľmi sa ma zablokovanie dotklo a na niekoľko mesiacov som sa odmlčala. Ticho blogerského slova preťala Pravda. Jej priaznivci majú radi témy viac mužské, politické, hospodársko-ekonomické, ktoré ženy nemusia. Môj príspevok Prečo rozkradol Slovensko bol najčítanejší (každý vie, kto rozkradol Slovensko).

Poslanie blogéra je v podstate ušľachtilá činnosť. Autor zverejňuje svoje myšlienky a zapája do činnosti, premýšľania, úvah aj ostatných, ktorí sa aktívne alebo pasívne podieľajú na diskusii a ten proces môže často vyriešiť nejednému z vás neriešiteľný problém, ktorý je pre dotyčného nočnou morou.
Pre autorov blogov je to obrovský pokrok, ktorý mení nielen tých na druhej strane, ale aj jeho samotného. Jeho, ktorý bol doteraz v zákulisí, za oponou života. Teraz vychádza s kožou von. Na verejný pranier, ktorý je často ako sa hovorí o Slovensku a Slovákoch dosť neprajný. O tom podali dôkaz veľmi bujaré diskusie na mojich blogoch na SME-čku, hlavne na tému zdravie, prevencia zdravia, liečenie.

Spisovateľka zo mňa nebude, to viem oddávna. Ale prečo by som sa nemohla podeliť o svoje zážitky, skúsenosti, s myšlienkami s inými… ? Na svoj blog na blogovisku s názvom Romantické leto som počula charakteristiku „dvojvrstvový text…, ktorý má romanticko-ospalé tempo…“. Táto charakteristika ma aj napriek ospalému tempu potešila. A čo keď predsa raz spisovateľka? Niektoré blogy boli písané s prechodom z dvojvrstvového do troj a to uznávam, je ťažké čítanie. Bohužiaľ na plocho písať neviem… a písanie ma aj napriek tomu baví. Asi v dohľadnej dobe neprestanem.
Písanie mi vždy pomáhalo, pomáha a som presvedčená, že by pomohlo každému, ako sa sťažovať susedke, spolupracovníčke, kamarátke, ktoré aj tak váš problém hodia za hlavu, lebo ich zaťažuje. Keby ľudia vedeli, aké úžasne je vrátiť sa po rokoch k napísanému textu, ak vás niekto nahnevá… až vtedy spoznáte danú chvíľu a seba v nej. Tie pocity daného okamihu boli absolútne nefalšované, hovorili o vašej podstate, pocitoch, citoch, túžbach, snoch, krivdách. Aké vznešené je vrátiť sa k myšlienkam, ktoré by si človek napísal vo chvíľke absolútneho šťastia a krásna života! Áno, aj ja občas zalovím vo vodách kalných a čírych a spoznávam seba cez svoje myšlienky, ktoré zvečnil papier a pero. Vďaka zaň.

Po prieskume blogerskych komunít, blogérov a čitateľov som zakotvila v treťom prístave, na blogovisku. Či bude posledný, to dnes nemôžem povedať. Možno sa tu málo diskutuje a ja si rada prečítam aj názory ľudí. Zato však rada spoznávam ľudí, ktorým sa moje blogy páčia. Veľmi si všetkých vážim, ktorí v náhlom tempe života nestratili zmysel pre nefalšovanosť a prirodzenosť života. Duch príspevkov na blogoch je akýmsi dôkazom toho, že ľudia sa obdivujú, navzájom tolerujú a prijímajú mienku iných podstatne viac, ako na miestach, kde neprestajne číha duch cynizmu, arogancie, komerčných záujmov a hyenizmu k osobnému prospechu.
Som jednou z vás, ktorá mení nepoznané na poznané a overené. Som jednou z vás, ktorá podá dvojvrstvový text životného príbehu, aby ste prišli z rôznych kútov Slovenska, sveta a možno aj zdieľaním spoločných názorov, pekných myšlienok, ktorým spestrím deň a budeme tvarovať svet a podmienky v ňom.
Pekný večer všetkým.