Bicykle, samé bicykle.

Priatelia, aby som Vás v čase zberu uhoriek neničil iba vážnymi témami, prinášam Vám niečo oddychové a možno aj motivujúce. Sám som veľkým fanúšikom bicykla, preto mi je táto téma blízka. Na rozdiel od iných mojich článkov, chcem na Vás pustiť dávku pozitívneho žiarenia. Uštipačnosti si však neodpustím.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Na Slovensku vznikajú rôzne koncepcie rozvoja cyklotrás, naposledy tá „Počiatkova“. Na internete ich môžete nájsť snáď desiatky. S pretavením myšlienok do reálnej podoby je však problém. Tento problém sa však netýka len cyklistiky. V teórii sme skutočne dobrý vo všetkom, aj v prezentáciách v PowerPointe, realita však výrazne zaostáva za našimi úmyslami. Ešte mám v čerstvej pamäti, ako sa bývalý minister dopravy Figeľ bol previezť s motorkármi u nás na Horehroní po našej slávnej Route 66. Odstavili pri tom dopravu pri obci Nemecká, aby denníky mohli priniesť bombastické fotografie Figeľa na Harley Davidsone s debilne vyzerajúcou prilbou na hlave. Pri tejto príležitosti odzneli aj silné slová, čo všetko s touto cestou dokážeme urobiť. No a stalo sa. Po dlhých rokoch, počas ktorých táto cesta ohrozovala bezpečnosť cestnej premávky, ako aj disky kolies a životy vodičov, policajti sa ju častokrát bezúspešne snažili pokutovať, dočkala sa naša slávna Route 66, v úseku nad

Breznom, rekonštrukcie povrchu vozovky. Vďaka pane aj za tento dar. Stačilo málo a mohla sa stať aj rajom pre cykloturistov. Bohužiaľ, k tomu už nedošlo. Táto cesta a aj ďaľšie vedú skutočne prekrásnou krajinou a zaslúžili by si niečo viac ako nový povrch. Zaslúžili by si nový prístup. Oblasť medzi Breznom, Popradom, Dobšinou, Revúcou a Tisovcom doslova láka fanúšikov dvoch kolies a to na nožný, ako aj motorový pohon. Rozšírením komunikácie len o mizerného pol metra v každom smere by sme zvýšili bezpečnosť cyklistov o 50 cm. Nemuselo by sa stávať to, čo sa stalo mne, keď pri jazde v smere z Červenej Skaly, kedy cyklista dosahuje na cestnom stroji rýchlosť 40-50 km v hodine, sa rozhodol vodič kamióna o predchádzanie, napriek tomu, že v protismere išlo osobné auto. Vytlačil ma úplne na krajnicu, na rozhranie cesty a štrku, kde som dostal balans. Nemohol som ani zabrzdiť, znamenalo by to istý pád pod kolesá kamióna.

Kamión nemohol v danom úseku ísť oveľa rýchlejšie ako ja, preto predbiehanie trvalo celú večnosť. Nakoniec som to zázrakom ustál a prežil. Zmohol som sa len na pohrozenie päsťou. Viem si predstaviť reakciu šoféra v kabíne, ako aj možnú správu v novinách, keby som to nebol ustál: „cyklista vlastnou neopatrnosťou si privodil pád pod kolesá kamióna…“ A toť, pri mojej nedávnej návšteve domova som si všimol, že presne v tomto úseku vznikla cyklocesta. No fantastické. Ibaže, oproti predtým existujúcemu stavu sa nezmenilo nič, iba niekto nakreslil značky cyklotrasy po kmeňoch stromov lemujúcich cestu. Bomba. A takto nám vznikla cyklotrasa. Všetci sú spokojný. Úradník vykázal činnosť, niekto zarobil a cyklista je presne tam, kde bol aj predtým… Nechcem to povedať celkom tak, ale myslíte si to správne. Bolo by zaujímavé zistiť, aký nákladný je vznik takejto cyklotrasy, ale to nie je moja parketa, preto to s radosťou prenechám niekomu inému. Pracovné povinnosti ma však zaviali do Holandska, do krajiny bicyklov.

Holanďania sa už rodia s pedálmi na nohách. Bicykle majú dušu, aj svoju históriu. Nedávno som čítal krátky článok v miestnom plátku, ktorý opisoval históriu jedného bicykla, kto ho zakúpil, koľko vtedy stál, akej bol značky, cez vojnu ho zrekvíroval nejaký holandský vojak, ktorý ho po vojne priniesol vrátiť majiteľovi! No predstavte si to! Ďalej sa v ňom písalo, kto ho zdedil  neskôr, atď… Ten článok skrátka hovoril o vzťahu holanďanov k bicyklom. Ako vravím, holanďania ešte nevedia sedieť, ale už sa bicyklujú. Bicykle tu neslúžia len na šport, ale hlavne ako dopravný prostriedok. Jazdí sa na nich do školy, do práce, na nákupy, na rande, na párty, na návštevu, na ples, do divadla . Všade, kde my ideme autom, oni idú na bicykli. Mestá križujú myriády kilometrov cyklistických ciest. Trasami pre bicykle sú navzájom pospájané aj mestá a obce medzi sebou. Filozofia dopravy je zrejmá. Na periférii miest sa nachádzajú zberné parkoviská pre autá, tzv. P+R (parking and riding) a odtiaľ sa pokračuje ďalej do centra buď MHD, alebo na bycikli.

Výška parkovného je prijateľná a v cene je aj dvojsmerný lístok na MHD (tam a späť). Parkoviská pre bycikle sa nachádzajú pri každom dopravnom uzle, v blízkosti staníc železničnej, lodnej a inej dopravy.  Parkovanie je zvyčajne zadarmo. Bicykel si môžete aj požičať. Odhaduje sa, že v Amsterdame je viac bicyklov,ako obyvateľov. Okolo 1 milión. Ulice lemujú vraky bicyklov, ktoré sa pravidelne zbierajú a likvidujú, má to však svoj postup, nie je možné len ukázať prstom toto je vrak a toto nie. Každý kto nemusí, do centra autom nejde. V centre je pre autá parkovanie nekresťansky drahé, preto domáci s obľubou využívajú práve bicykle. Bicykle sú zvyčajne jednoprevodové a pripomínajú u nás známe „ukrajiny“, ale každý má svoj vkus, preto každý kus je jedinečný a má svoj charakter. Volant majú vyššie, jazdia na nich vzpriamene. Na bicykli je dospelý schopný odviezť aj tri deti a nezriedka aj psa. Jazdí sa v každom počasí, či je slnko, leje, alebo sneží. Najmä mladí za jazdy radi esemeskujú, častokrát fajčia, v daždi držia dáždnik, alebo robia aj všetko naraz. Na bicykli stvárajú neuveriteľné kúsky. Keďže v Amsterdame žije takmer 200 národností, na bicykli môžete vidieť výber celého sveta, inda, moslima, žida, černocha, no proste kohokoľvek. Jazdiť po Holandsku na bicykli je skutočne zážitok. V Holandsku je aspoň toľko cyklistov ako áut. V mestách nevznikajú zápchy a na počudovanie sa tam dá aj dýchať. Na bicykloch môžete vidieť manažérov na ceste za klientom, sako a kravata a stará ukrajina, alebo ženu vo večernej toalete. Nič Vás nemôže prekvapiť. Žiadne prilby nie sú povinné.

Možno preto, že majú vybudovanú štruktúru cyklotrás, cítia sa bezpečne. Je to však určite aj ich ohľaduplnosťou a tým, že aj vodiči sú predsa cyklisti. Bicykel a kôň majú prednosť. Na bicykli môžete ísť všade, nemusíte sa obávať, žiadnych zákazov, príkazov alebo nariadení. Na bicykli môžete ísť kde chcete a môžete ho nechať kde chcete. Vo veľkých mestách zamykajú bicykle veľkou reťazou, ale v menších mestečkách ho nemusíte zamknúť vôbec. Nedávno som sa presťahoval na nové pôsobisko a pýtam sa domácej, kde si môžem nechať bicykel a ona na to: „Tu si ho opri o tento plot, tu ti nezmizne.“ Plot zaručil bezpečnosť môjmu biku, a tak si bicykel opieram o plot a zatiaľ ho stále mám. Jazdiť na bicykli je v Holandsku skutočne zážitok. Včera som sa úchytkom pozrel na ženu idúcu v protismere, ona sa zoširoka na mňa usmiala a ja som bol zrelý na pád do krovia. Holanďanky rady koketujú, a nielen na bicykli. Spomínam si aj na jednu mulatku z IJmuidenu, ona bicyklovala celým telom, celá sa na bicykli vlnila ako keby tancovala sambu. Bolo to tak pôvabno-erotické, že nikdy na to nezabudnem. Vidíte o čo všetko prichádzame? Aby ste si to vedeli živo predstaviť prinášam vám výber fotografií z tejto bicyklovej veľmoci. Možno Vás to inšpiruje a rozhodnete sa oprášiť ten svoj, dofúkať kolesá a niekde vyraziť. Práve priamy kontakt s okolím, s ľuďmi aj prírodou dáva bicyklovaniu nevídaný rozmer. Možnosť zastaviť podľa ľubovôle a pokochať sa, chvíľku si oddýchnuť a zase pokračovať, nám prináša aj pocit slobody, o radosti z pohybu ani nehovorím.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Na záver nám všetkým prajem, aby u nás, na Slovensku nevznikali koncepcie a cyklotrasy len formálne, aby sme sa na konci roka mohli pochváliť ako napredujeme a rozdeliť si za to odmeny, ale aby sme konečne začali s ich systematickým budovaním. Okrem eroticko-pôvabných zážitkov nám to môže priniesť mnohonásobný efekt. Odľahčenie vyťaženej cestnej infraštruktúry, úsporu PHM, zmenu ovzdušia, osobný prospech, atď, atď…. Ale toto všetko vieme, len treba pre to niečo skutočne urobiť. Dúfam, že v tom budeme úspešnejší, ako sme boli doposiaľ. Ako sa vraví, menej rečniť a viac bicyklovať.