Balada o Človeku.

Starena dodýchala pred pár dňami s pätami zaborenými do kyprej a teplo sálajúcej zeme v prítomnosti ľahostajného pocitu poznania všetkých tajomstiev života.

Skutočný človek.

Počúval som tajomné šepoty žien od vedľa. Mierne prihrbené, čo im nedávalo možnosť vidieť aj tie, ktoré nevedeli do záhrenia lapať svoj smiech a utajovať plač. Vytrvalo pachtili za čímsi, čo v skutočnosti bolo iba čiernym zväčšujúcim sa tieňom s pribúdajúcim svetlom.

V noci ju nemátali sny a bdelosť dňa rodil deň po dni neprítomnosť súženia aj keď lopotenie prešľapovalo pri dverách v spoločnosti dvoch večne hladných kocúrov ešte pred tým, ako kohút zakikiríkal. Milovala ten mih dňa a ja som so šerom neopieral svoju hlavu o jej kolená z únavy nespustiť z nej oči, keď jej duša pokojne prestupovala zo svetla do svetla. Jedno ráno Skutočný človek vybral zaprášenú fľašu slivovice, dva štamperlíky staršie jej rodičov a  pozorne nalial. Smrtke a sebe.

Po Skutočnom človeku zostal posledný káčer a ja. Dali mu meno Šéf a on takmer 16 mesiacov žil v presvedčení, že je výnimočný. Šiel na pekáč o ten povestný chlp skôr, ako mu dieťa donieslo vodu.

Šéf mal ten nenávidený obraz v očiach. Deň, kedy Obžera s ťažkým stonaním schádzal na zvierací dvor v sprievode neohlodanej kosti a bujarosti hlasitého grgania, vedel, že jednému z nich nesie jednosmerný cestovný lístok na pekáč.

Šéf nechápal, prečo jeho druh ešte nenašiel odvahu vzoprieť sa tomu hlúpemu a škodlivému správaniu sa Obyčajného človeka.

Zabíjať !

Zo spomienok ma vyrušil pohyb a jedným šmahom vrátil do reality. Pocit neistoty trval krátko. Áno, pochváli som môj zmysel pre detail. Kristus na kríži sa nahol druhýkrát. Nechápal som starenu, Skutočného človeka, prečo nástojila, aby prešiel s nami do nového života v cudzom prostredí i nepoznaných spôsobov Obyčajného človeka.

Letmí pohľad a vedel som svoje. Veľký, pažravý a v zajatí tlstoty stojací Obžera nad dvoma hrncami nevnímal svet. Hltal, funel rozkošou a slastne mľaskal. Jedlo určené mne i pokrm pripravovaný dieťaťu stekali mu po brade a namierili svoje koryto na košeľu. Nehodné miesto pre nevábnu futuristickú kompozíciu.

Chlapec pokojne sedel, tvár sústredene kontrolovala šikovné ruky a sama pre seba vyludzovala spokojnosť s novou hračkou. Veľkosť malého zapĺňala priestor a  nanovo zamestnávala moje zmysly obdivom. Od útlosti dával dôrazne a zrozumiteľne najavo , že jeho osud života bude určovaný iba rozmerom vlastného vnútorného sveta.

Nebol som prekvapený, pretože aj starena, jeho prababka, vyžarovala pri práci ušľachtilosť. Vzácnosť pre mnohých, so schopnosťou  meniť jej podobu do pokory a vďačnosti v momente, keď prichádzal hlad. Dodnes nechápem, komu ďakovala za hrsť jedla. Žila sama. Chvíľa, keď jej smrtka odnášala muža mala už dlhú bradu, ale ona nezabudla na to posledné, ďakujem. Dlaň ju celý čas pálila spomienkou na dotyk hasnúcich očí.

Ticho, ktorú ma sprevádzalo na cestách minulosťou bolo prítomné iba na tvári ukrižovaného Syna.

Zvuk od hrncov najprv stratil hĺbku, potom voľne prešiel do úzkosti, aby vydal svedectvo, že Obžera sa dusí. Veľké ruky márne hľadali chrbát, aby si jednu vrazili a vyhnali rastúcu hrču z hrdla von. Chlapča zmeravelo a hľadalo ten povestný bod u mňa. Vedel som, že vidí moje rozpoloženie, kde zápasil odpor s prirodzenou nevyhnutnosťou.

Bolo to na mne.

Nemôžem povedať, že Obžera za tie roky poznania vzbudzoval v tejto chvíli, čo i len iskierku , ktorá by ma dvihla a rozhodla za mňa zachrániť ho. Tikot hodín silnel. Ukrižovaný si naklonil hlavu a odhalil v očiach čitateľný odkaz o smrteľnom hriechu. V momente, keď zodpovednosť prekonala odpor a ja som skočil, mal som pocit, že Kristus drží taktovku v rukách a milostivo udáva tón predohre. Letel som vzduchom s myšlienkou na cieľ. Chrbát Obžeru, ktorému dych chrapčiaco slabol a tvár sinavo dotvárala obraz hrôzy v očiach. Trafil som. Pažravá hrča vyskočila ako mladica a dopadla na žeravé platne i do jedál. Smrad sa šíril rovnakou rýchlosťou ako moje zbystrenie na zvuk otvárajúcich sa dvier s veľkou sklenenou výplňou. Obžera sa prehol a nasával vzduch života, jeho žena stála v otvorených dverách neschopná pohybu a ja, ja som po odraze letel oproti sklenej výplni. Sila, tá všetka energia, ktorá v mojom starnúcom tele bola zozbieraná, aby priviedla Obžeru, Obyčajného človeka, späť medzi živých, ma katapultovala. Prv, ako som počul zvuk lámajúceho skla, ktoré sa mi zapichlo do hrdla a do hĺbky rezalo moje brucho po smere letu počul som úvodné tóny melódie:

„Tichá noc, svätá noc, všetko spí“…

Hej, všetko spí a moje oči začali poslúchať sviatočný odkaz a zaspávali s poznaním, že pes je aj pre Obyčajného človeka najlepším priateľom.

Trápilo ma iba jedno.

Šťastie, ktoré stretlo Skutočného človeka pred pár dňami, keď  ľahostajne nalieval dva kalíšky slivovice sebe a smrtke, mňa obišlo.