Automobilový priemysel utrpí v hyperkríze najviac.

   Automobil sa stal viac tovarom prestíže ako nutnej potreby. V čase hojnosti si ho dopraje mnoho ľudí. V čase nedostatku  ale nie je taký dôležitý ako jedlo, oblečenie, bývanie, či energie.

   V hyperkríze bude preto automobilový priemysel medzi prvými na odpis. Ako prvé neprežijú prevádzky v krajinách s vysokou nákladovosťou. Keďže suroviny a energie kupujú vyspelé krajiny zväčša na medzinárodných trhoch, rozdiel v tejto nákladovosti najviac zvyšujú vysoké mzdy, dane a odvody v príslušnej krajine. Prevádzky v krajinách s nižšími nákladmi získajú výhodu. Ak ale bude pokles predaja automobilov veľmi veľký a to pravdepodobne bude, tak utrpia aj prevádzky v týchto krajinách.

   Sú krajiny, v ktorých automobilový priemysel zohráva kľúčovú úlohu v tvorbe ich HDP. Riziko, že utrpia v hyperkríze viac ako ostatné, sa tým výrazne zvyšuje. Aj za normálnych nekrízových podmienok je silná špecializácia rizikom. Ignorácia tohto rizika znamená zbytočné problémy v budúcnosti. V krízových časoch môže znamenať pre príslušnú ekonomiku katastrofu. Výpovedným príkladom je americké mesto Detroit.

   Ak sa stretnú odvetvová a geografická špecializácia v prirodzenom trhovom vývoj, mali by sa prirodzene a trhovo aj rozísť. Rozchod je bolestivý, ale nestane sa katastrofou. Katastrofa sa vyvinie vtedy, keď tento proces špecializácie je mocensky a byrokraticky posilňovaný, alebo jeho ústup zadržiavaný.

   Slovensko je špičkovým kandidátom na automobilovú katastrofu. Či bude totálna a padnú všetky slovenské automobilky, alebo len veľká, keď padne polovica z nich, sa nedá odhadnúť. Ale to, že príde, je nepochybné. Dôsledky tejto katastrofy ponesú najviac tí, ktorí tomu teraz nedokážu nijako zabrániť a s celou vecou nemajú nič spoločné. Tí, ktorí tomu mohli zabrániť a teraz aspoň zmenšiť riziko nemajú žiadnu motiváciu, pretože o rizikách ani netušia, alebo ich ignorujú a osobný profit uprednostňujú pred prácnym hľadaním udržateľnosti.

   Preventívna diverzifikácia podnikania aj hospodárskej politiky je vylúčená, pretože totálna väčšina povolaní nemá s touto problematikou nič spoločné a vôbec sa ňou nezaoberajú. Lenže aj totálna väčšina ekonómov tento problém nerieši, pretože sú súčasťou mainstreamu, ktorý o takejto možnosti uvažuje len okrajovo a aj to s predstavou centrálneho riadenia, ktoré problém uspokojivo vyrieši. Ostávajú už len politici. O tých platí to isté, čo v predchádzajúcich prípadoch a navyše k tomu pristupuje prevládajúci záujem – politický i majetkový úspech v horizonte volebného obdobia.

   Kocky sú hodené.