Austrália: Cesta do stredu zeme 3

Tento článok je treťou časťou cestopisného seriálu z môjho cestovania po Západnej Austrálii z júla 2003 – v znení, ako som ho vtedy napísal. V Austrálii som strávil dva roky (2001 – 2003) a je to fascinujúca krajina s najjedovatejšími a najnebezpečnejšími živočíchmi na tejto planéte. S krásnym priezračným oceánom, rozsiahlymi kaňonmi, nekonečným bušom a púšťou. S ľuďmi žijúcimi svoj život s obrovskou sebadôverou zo dňa na deň …

V tieni Baobabov
Z Broomu sme vyštartovali len traja – Vítek, Kamila a ja. Ozík nemal peniaze, lebo sa mu minula podpora a Sára zostala s kamošmi, aby s nimi o niekoľko dní pokračovala na ceste až do Darwinu (hlavného mesta Severného teritória), kde mala dostať job. Tak sme vyrazili do Národného parku Kimberley, ktorý je nejakých 200-300 km za Broomom. Pri Broome sa zároveň začína územie výskytu Baobabov, čo sú gigantické stromy, ktoré sa vyskytujú len v Afrike a tu. Dožívajú sa až niekoľko tisíc rokov! A sú aj inak pozoruhodné – vo svojich dužinách koncentrujú obrovské množstvo vody, čo je v týchto vyprahnutých končinách veľmi vzácne a aboriginálci ich zvykli používať ako zdroje vody. Sú odolné voči požiarom v buši – po požiari si jednoducho obnovia kôru! A tu je nimi krajina posiata.

Cesta do praveku
Po sto kilometroch sme došli do Derby, čo je posledné mestečko na ceste do Kimberley. V informačnom centre sme boli zvedaví kam sa dá s našim (neterénnym) autom dostať a zistili sme, že len na okraj Kimberley (ale inak že je naše auto „lovely“). Ale že aj tam sa už dajú pozorovať aspoň sladkovodné krokodíly. A vraj keď chceme silou mocou vzrušenie, tak aby sme si naložili plné auto kartónmi piva, a potom je už jedno kam pôjdeme. Pýtali sme sa aj na výletné plavby, tak tie tam vraj nerobia, ale že keď v krčme popijeme s miestnymi, tak nás môže niekto zobrať na more.

Bolo ráno a tak sme vyrazili na okraj Kimberley – smer Windjana Gorge. Po ceste sme minuli kovbojov pasúcich stádo kráv a poobede sme dorazili k Windjane. To bolo vyvrcholenie našej cesty. Do rokliny sa vstupovalo trhlinou v skale a takýmto spôsobom sme teda vstúpili do tohto pravekého sveta. Začala sa cesta do praveku. Vnútri rokliny boli neuveriteľné kŕdle papagájov a ich škrekot, odrážajúci sa od stien kaňonu, pripomínal škrekot pravekých jašterov. Kaňonom pretekala polovyschnutá bahnitá rieka. Ľudia, ktorí sa vracali z túry nám povedali, že sú tu krokodíly a tak sme išli popri rieke a snažili sa ich spozorovať. Prvého zbadal Vítek. Bolo to neskutočné! V rieke naozaj plával tento praveký ohavný jašter. A tak sme fotili. Išli sme ďalej po rieke a v mieste, kde bola osobitne široká, sme videli druhého, tretieho, štvrtého…veľa. Praveký svet sa doširoka otvoril. V ušiach nám zneli duté ozveny papagájeho škrekotu…

Pokračovali sme v ceste popri rieke. Došli sme na miesto vyschnutejšej časti, kde bol dobrý prístup k zaplavenej časti rieky. Tu sa v bahne vyhrievalo zopár krokodílov. Išli sme sa s nimi vyfotiť. Vítek kráčal bahnom k najbližšiemu a Kamila spravila fotku. To bol ešte Vítek dosť ďaleko od neho a otočený smerom k nemu. Potom ho napadlo ísť bližšie a vyfotiť sa tak. Podišiel k nemu tak na jeden a pol metra, otočil sa smerom k nám a čupol si, s úsmevom na tvári. Vtedy sa krokodíl pohol a prudko vymrštil, Kamile stuhol výraz na tvári a spustila foťák… S Vítkom to trhlo a zbledol…

Krokodíl sa však rozhodol skočiť do rieky. Sladkovodné krokodíly nenapádajú ľudí, v sebaobrane však môžu pohrýzť, tak ako každé iné zviera (vrátane človeka). Vítek sa znova narodil. Ja som sa išiel odfotiť k ďalšiemu. Uistil som sa, že krokodíl relaxuje. Keď je uvoľnený, má nohy popri tele, tak ako na obrázku. Keď je napätý a prichystaný zaútočiť, tak si nohy stiahne pod trup, to nás naučili na farme. Vítek k nemu podišiel o niečo bližšie a krokodíl učebnicovo stiahol nohy pod trup. Tak to Vítek nechal tak.

Na druhom brehu rieky sme videli ďalších krokodílov, ležiacich nie v bahne, ale na suchej zemi (breh tam bol opäť vyvýšený) a tak sme si povedali, že sa tam dostaneme čo najrýchlejšie a skúsime ich odfotiť tam. Opustili sme teda bahnitú časť rieky a dostali sme sa späť na chodník. Ktosi vracajúci sa nás upozornil na hada na chodníku. Keď sme k nemu došli, tak už bol zvinutý po skalou. Bol to pekný kus – Pytón, tak 25 cm v priemere. Pytóny nie sú jedovaté. Išli sme ďalej a konečne sme narazili na miesto, kde bola rieka úplne vyschnutá a tu sme prešli na druhý breh. Ponáhľali sme sa, lebo už bolo aj dosť neskoro. Cesta tu však bola strmá a zarastená krovím, tak sa išlo veľmi ťažko, často sme sa museli štverať. Keď sme však konečne prišli k miestu, kde sa krokodíly vyhrievali, tak sme len počuli, spoza hustého krovia, ako pred nami hlavičkujú do vody. Ďalšie fotenie s nimi sa teda nekonalo. Ponáhľali sme sa teda ďalej, cesta bola veľmi namáhavá, a povedal by som, tŕnistá. Začalo sa stmievať, čo bolo dosť zlé, lebo po tej ceste sa išlo zle aj za svetla, človek sa každú chvíľu o niečo potkýňal a často sa musel pridŕžať len kríkov, keď niekam liezol. Prišli sme zhruba k miestu, ktoré už od vchodu do rokliny nebolo ďaleko, vchod bol však na opačnej strane rieky. Ja som si ešte vyliezol na skalu, a pokochal sa pohľadom na rieku pri zotmení, hemžiacu sa týmito zvláštnymi tvormi. Spolu ich tam žilo okolo 70 kusov (podľa odhadu rangerov). Bol to nezabudnuteľný pocit. Išli sme však ďalej a už nám nebolo až tak do smiechu, lebo tráviť noc tu, s hadmi, krokodílmi a bohvieakým hmyzom, nebola sľubná perspektíva. Prebrodiť sme sa nemohli, lebo odhliadnuc od krokodílov, rieka bola neuveriteľne bahnitá. Mali sme však štastie, a zakrátko sme narazili na druhý vyschnutý koniec rieky. Prešli sme na druhú stranu a dostali sme sa k východu. Už za tmy sme vychádzali von z rokliny. Prespali sme v niečom ako kemp, pri rokline. Inak, len pre zaujímavosť, vo výške asi 40 metrov je vraj v jednej časti skaly odtlačok pravekého krokodíla – asi 10 metrového. Krokodíly obývali toto miesto už pred desiatkami miliónov rokov.

Na druhý deň sme sa presunuli neďaleko, do „Tunnel creeku“. Tu sme sa prebrodili asi 3 km jaskyňou na druhú stranu, kde boli na stene akési aboriginálske čarbanice. V ten deň sme sa vrátili do Derby, kde sme skúšali zohnať niekoho s člnom, kto by nás zobral na vodu, ale stretli sme len aboriginálca, ktorý nám ukázal, ako vyrezávať obrázky na orech z Baobabu. Išli sme naspäť smerom do Broomu, ale sa nám ešte nechcelo ísť rovno do mesta, a tak sme si vyšli asi 40 km nad Broome a za tmy sme došli po hroznej ceste na miesto, kde sa dalo stanovať. Tu sme sa v pohode najedli a počúvali cd-čka. S Vítkom sme si dali ešte po tri pivá a spokojne sme zaspali – ja som zaliezol do auta a Kamila s Vítkom si ľahli na zem pred auto…

V noci som sa zobudil na akési zvuky zvonka. Chvíľu som počúval a potom som vstal. Hore bol aj Vítek, ktorý sa zobudil na to isté. V diaľke hučalo more. Blízko špľachotala voda rieky. „Stanujeme tak 20 metrov od vody,“ povedal Vítek, „počul som nejaký šuchot, tak som sa tam bol pozrieť. Ani som sa nevyš..l, keď som videl tú vodu tak blízko.“ Hore bola už aj Kamila a potom obaja s neuveriteľnou rýchlosťou naskákali do auta. Všade sa totižto odporúča prespávať minimálne  50 m od vody a jedlo dôkladne zabaliť a uložiť čo najďalej od seba. My sme sa najedli, jedlo nechali pri aute a Kamila s Vítkom ležali dokonca bez stanu pod holým nebom, medzi vodou a autom. Vítek hovorí: „Rozmýšľal som, čo robiť, ak by ten šuchot bol naozaj krokodíl – skočiť do auta a pozerať sa, ako krokodíl žerie Kamilu, alebo stiahnuť Kamilu do auta a nechať si obhrýzť nohy?“ Ešte chvíľu sme sa rozprávali a potom sme zaspali.

Ráno sme objavili široké koryto rieky, bola však z dvoch tretín vyschnutá, ale napríklad pri mieste, kde sme parkovali, bolo vody dosť, nebolo to však asi dosť hlboké pre slanovodného krokodíla. Mali sme šťastie, že sme prišli v túto časť roka, lebo keď je rieka plná vody, tak v nej musí byť tých beštií dosť. Išli sme teda k moru, ktoré bolo dosť ďaleko, vyšli sme na pláži, ktorá sa na druhom konci spájala s ústím rieky. Pri mori boli kŕdle čajok, pelikánov a bocian. Prešli sme k ústiu rieky a cestou pozbierali zopár mušličiek, ktorými bola posiata. Dosiahli sme opäť more a to mal byť koniec našej cesty do praveku, chýbal už len nejaký Trilobit. Ústie rieky bolo takmer úplne vyprahnuté, krokodíly museli byť v mori a prípadne ďalej k prameňu rieky, v billabongoch.

Návrat
Keďže tam nebol nikto s člnom, pohli sme sa ďalej a zastavili sme sa ešte na Perlovej farme. Tu sa však tiež čln prenajať nedal, a tak sme sa vrátili do Broomu. V Broome sme sa išli potápať na miesto, kde mali byť korytnačky, bohužiaľ sme však na žiadne nenatrafili. Taktiež na tom mieste mali byť odtlačky dinosaurých stôp, tie však boli viditeľné len pri úplnom odlive, lebo boli cca 30 metrov  v mori.
Na druhý deň sme vyzdvihli Collina, rozlúčili sa s partiou, ktorá mala vyraziť do Darwinu o dva dni, a išli sme naspäť do Perthu. Nemusím ani hovoriť, že by sme radšej išli s nimi, ale aj tak by sme si s naším autom už viac nepozreli (najzaujímavejšie miesta v Austrálii sú práve v okolí Darwinu, napr. Národný park Kakadu), a Collin sa musel vrátiť do Perthu, kvôli škole.

Cesta naspäť utiekla rýchlo. Cestou sme sa snažili si napríklad prenajať čln v Karrathe, ale počasie nebolo dobré, fúkal silný vietor. Prespávali sme už len v bushi pri ceste. Rozhodli sme sa opäť zastaviť v Coral Bay, čo bolo trochu od cesty, ale nevadí. Práve na ceste tam nám prebehovalo najviac zvierat cez cestu – klokany, pštrosy Emu, kravy a ovce, a tak sme museli byť veľmi opatrní. V Coral Bay som s Vítkom išiel na „Whale watching“, aby sme mali ešte jeden zážitok pred koncom. Najprv nám veľryby trochu unikali, ale nakoniec sme sa k nim dostali tak na päťdesiat metrov. Sú to majestátne zvieratá, plávajú vodou s veľkou eleganciou. Ešte v tú noc som mal vo sne pred očami veľrybí chvost, ako sa ladne ponára do vody v spŕške vody…

Poslednú noc sme spali už len asi 200 km od Perthu a ráno sme dokonca našli námrazu na stane, čo nám pripomenulo súčastnú realitu Perthu a najradšej by sme to obrátili naspäť na sever. Našťastie však sme týmto výletom prečkali najhoršie (najupršanejšie a najchladnejšie) obdobie a Perth nás uvítal v slnečnej žiare.

Cestovali sme teda tri týždne a prešli vyše 7 000 kilometrov.

Ešte na záver chcem zmieniť jednu vec. Pri spaní v buši vidieť nádherne nočnú oblohu, keďže tu nie je žiadna žiara miest a obcí. A tak si človek v noci leží na zemi a pozerá sa na Severný kríž a na Mliečnu dráhu, ktorá sa tiahne naprieč oblohou. Koľko medzi tými miliónmi hviezd musí byť svetov, na ktorých je život tak, ako u nás? Pozerajú sa z druhej strany na nás? Sú už pred nami? V tom prípade sme sa pri Windjana Gorge pozerali zároveň na minulosť, prítomnosť aj budúcnosť.