Austrália: Cesta do stredu zeme 2

Tento článok je druhou časťou cestopisného seriálu z môjho cestovania po Západnej Austrálii z júla 2003 – v znení, ako som ho vtedy napísal. V Austrálii som strávil dva roky (2001 – 2003) a je to fascinujúca krajina s najjedovatejšími a najnebezpečnejšími živočíchmi na tejto planéte. S krásnym priezračným oceánom, rozsiahlymi kaňonmi, nekonečným bušom a púšťou. S ľuďmi žijúcimi svoj život s obrovskou sebadôverou zo dňa na deň …

Na druhý deň sme opäť vyrazili zrána. Namierené sme mali do Národného parku Karijini, kvôli ktorému sme museli odbočiť z hlavnej cesty po pobreží, smerom do vnútrozemia. Po niekoľkých hodinách sme došli do mestečka Tom Price, ktoré bolo banícke mesto, akými je hlbšie vnútrozemie Západnej Austrálie posiate. Ako povedal Collin: „Tu leží dôvod, prečo je Západná Austrália taká bohatá!“ Západná Austrália (a Austrália vo všeobecnosti) totiž žije hlavne z ťažby surovín, na ktoré je taká bohatá. Majú tu ropné polia, zemný plyn, zlato, nikel, železnú rudu, bauxit a takmer všetko, na čo si človek môže spomenúť, vrátane diamantov. Vyťažené suroviny potom, čo sa vydolujú z hlbín zeme, nakladajú do gigantických nákladných áut, ktoré ich prevážajú z bane na nakladacie miesto pre vlaky a takzvané Road trains – cestné vlaky, čo sú kamióny s až štvoro návesmi. Čím sme šli hlbšie do vnútrozemia, tým bola krajina vyprahnutejšia a pripomínala praveký svet. Po ceste sú roztrúsené gigantické termitištia, ktoré majú aj vyše dvoch metrov. Čo motivuje termitov stavať takéto pyramídy? Žeby tá motivácia bola podobná ako u starých Egypťanov? Zvážte spoločné charakteristiky: Termity aj Starí Egypťania žijú/žili vo vyprahnutom prostredí, obe spoločnosti sú/boli založené na koordinovanej otrockej práci, a obidve majú/mali jednu hlavu (kráľovná/faraón), ktorá znamenala všetko, a bola zosobnením celej spoločnosti…

Cez cestu nám prešiel aj asi metrový jašter – Guarana, ktorý sa po prechode cez cestu (kde pôsobil ako päsť na oko) okamžite zamaskoval za suchý konár. Večer sme došli do do parku Karijini a ten deň sme spravili okolo 700-800 kilometrov. Spomínam to len na ukážku rozľahlosti. Prenocovali sme pod holým nebom, lebo oproti mape, ktorú sme dostali, tam bolo kempovanie zakázané a nechceli sme sa večer pohnúť ďalej, vzhľadom na cestu, ktorá bola takmer len pre tereňáky. Druhý deň nám všetko vynahradil. Ráno sme mali výhľad na pekný vodopád, keďže sme nocovali na okraji kaňonu. Pohli sme sa ďalej a išli sme na prvú túru do jednej z roklín. Zišli sme dolu a pokračovali smerom dovnútra. Cesta bola namáhavá, ale vzrušujúca.
Nedá sa to opísať slovami, človek to musí prežiť na vlastnej koži. Scenéria, ktorá sa nám otvárala pred očami bola fantastická, bolo to naozaj ako cesta do stredu zeme. Človek sa musel škriabať cez pieskovcové plošiny, preliezať tesne popri stene a dávať bacha, aby nepadol do vody, alebo preskakovať cez kamene vo vode. Skončili sme tak, že sme prišli na miesto, kde sa už kvôli vode nedalo ísť ďalej. Naštastie sme nemuseli ísť príliš naspäť a bolo tam miesto, kde sa dalo vyliezť nahor. Tak sme teda vystúpili z podsvetia a išli sme naspäť k autu po povrchu zeme. Cestou k autu sme akurát naďabili na jednu kenguru, schovávajúcu sa v tieni kríku. Potom sme vyšli na ďalšiu túru, tentoraz k miestu, kde sa štyri rokliny stretávali, a ktoré sa nazývalo Cesta do stredu zeme, posúďte sami podľa obrázku, hĺbka je až vyše 200 metrov. Boli sme však na nesprávnom mieste rokliny, z tejto strany sa nedalo zliezť dolu, a tak sme sa aspoň pokochali pohľadom na to udivujúce miesto a zámavali ľuďom na jeho dne. Keďže ísť na druhú stranu rokliny by zabralo veľa času,  museli by sme sa vrátiť autom vyše sto km po hrozných cestách, tam sme vyrazili ďalej, asi 40 km, smerom na ďalšiu, našim autom „zjazdnú“, atrakciu v Karijini. Táto roklina mala na svojom dne jazero, v ktorom sme sa vykúpali. Voda bola ale studená! Potom sme išli celou roklinou na druhú stranu, na ktorej bol zasa celkom pekný vodopád. V ten deň sme Karijini opustili a prenocovali sme zase popri ceste, ktorá už viedla naspäť k pobrežiu.

Do Broomu
Ďalší deň sme prešli cez malé mestečko Port Hedland, ktoré bolo významným prístavom, všetko vyťažené vo vnútrozemí a určené na export, sa nakladalo na lode a posielalo preč práve tu. Tu som si kúpil foťák (všetky fotky tu sú z Vítkovho digitálneho). Išli sme ešte niekoľko sto kilometrov a na noc sme zakotvili v kempe na „80 mile beach“, a teda pláži, ktorá sa tiahla 80 míľ a končila v Broome, našej ďalšej destinácii. Tam sme došli ďalší deň. A práve ten deň bol posledný, keď sa tam dalo sledovať tzv. „Staircase to the moon“, čiže schody k mesiacu. Večer sme si posadali na pláž a sledovali „východ mesiaca“ a úkaz, ktorý je spôsobený odrážaním sa svetla mesiaca v splne od nánosu na pláži pri extrémnom odlive. To spôsobuje optickú ilúziu schodov k mesiacu. Fotky sa bohužiaľ nepodarili. Inak na pláži, na ktorej sme sedeli, bolo varovanie, že tu bol nedávno zočený krokodíl. Práve od 80 mile beach sa totiž začínala oblasť výskytu krokodílov. V Broome práve asi pred troma mesiacmi odbachli 5 metrového krokodíla, ktorý sa pofľakoval pri pláži. Odstrelili ho rangeri, ktorí na to potrebovali špeciálne povolenie, lebo krokodíly sú chránené.

V Broome sme ostali asi tri dni a užívali si prázdniny – pláže, more, slnko, palmy.
Niečo o Broome. Broome je výletné mestečko a práve v tomto období je tu sezóna, lebo v lete je tu obdobie dažďov. A tak sem práve teraz chodia Ozíci z chladného a upršaného juhu, hlavne dôchodcovia sem chodia „prezimovať“. Musím povedať, že sa mi tu strašne páčilo. Naozaj to tu bolo ako v raji. Príjemne teplo, palmy, pláže, ľudia sú tu iní ako v Perthe, oveľa otvorenejší a príjemnejší. Ľudia si tu napríklad nechávajú otvorené okná na autách, či už v kempoch alebo pred nákupným strediskom. Sú veľmi ukecaní a takisto radi pijú. Ak ste videli film „A time to kill“, tak tu to vyzerá podobne, až na rasové potýčky, ktoré tu nie sú. Ale aj architektúra je tu taká istá, ako v tomto filme – domy v koloniálnom štýle. A štvrte aboriginálcov, v ktorých to vrie – omylom som sa do jednej zatúlal večer cestou z kempu do mesta. Najprv som sa vyhol skupine mladých a hlučných (a nepokojných) a potom som išiel ďalej ulicou. Z jedného domu som počul rodinnú hádku („Shut up your hole!“, kričala žena na muža), o tri domy ďalej to isté. Tak som sa ponáhľal preč a musel som ísť cez chodník, ktorý viedol cez pásmo kríkov. A tu som sa musel vyhnúť ďalšiemu, ktorý odomňa žobral cigarety. Našťastie som sa od neho vzdialil a už som tam na ďalšieho nenaďabil. Samozrejme, v meste sa ich spitých povaľovalo! Doteraz mám pred očami obraz z iného dňa, keď cez deň ležal jeden na mol spitý aborigínec pred bankou tak, že blokoval dvere. A toľko bottle shopov ako tu som ešte v Austrálii na jednom mieste nevidel. V každej väčšej ulici tak dva-tri. Tá atmosféra tohoto mestečka sa nedá opísať, to si musí každý prežiť.
Tu nás opustil Pavol, ktorý sa musel ponáhľať naspäť do Perthu. Pavol bol profesionálny kuchár (vidíte, ako bola naša výprava vybavená!), nemal však možnosť preukázať svoje schopnosti, keďže sme každý deň jedli len cestoviny a polievky z vrecka.
Švédka Sára tu stretla svoju kamarátku zo Škótska (bola to typická Škótka, rada sa zabávala a spievala, výzorom bola Číňanka). Tá tam bola s ďalšou bandou Austrálčanov a Írov, ktorí sa rôzne pozbierali po ceste, tak sme sa k nim pridali. Mali gitaru a, ako Íri a Austrálčania, boli veľmi družní. Dobre som si s nimi precvičil hovorovú angličtinu. Tu som si znova pripomenul austrálsky spôsob života – cestovanie za príležitostnými prácami, našetrenie nejakých peňazí, ich rozhádzanie, žitie zo dňa na deň. Má to svoje výhody, človek prakticky nemá starosti, a tak žije uvoľnene a bez stresu. Na druhej strane sa to dá praktikovať iba v krajinách ako je Austrália, bohatých a so silným sociálnym systémom.

Krokodília farma
V Broome bola aj krokodília farma, a to rovno oproti „Cable beach“, čo je asi 30 kilometrová pláž, považovaná kvalitou a jemnosťou svojho piesku za jednu z troch najlepších na svete.
Vybrali sme sa tam s Vítkom rovno z pláže na tretiu hodinu, keď je na programe kŕmenie. Časť farmy je totiž spravená ako krokodílii park pre turistov. Inak tu chovajú (pasú?) 1500 krokodílov (na mäso a kožu) a ešte na ďalšom mieste pri Broome až 6000 kusov! To je ale črieda!

V Austrálii žijú dva typy krokodílov – sladkovodné (Freshwater crocodiles, alebo Freshies) a slanovodné (Saltwater crocodiles, alebo Salties). Sladkovodné dorastajú len do dĺžky niečo vyše dvoch metrov.
Austrálske slanovodné krokodíly sú najväčšie plazy na svete, dorastajú do dĺžky až 7 metrov a dožívajú sa 70 až 100 rokov! Meno dostali tak, že boli prvýkrát  zočené v oceáne, ale v skutočnosti majú najradšej sladkú vodu – hlavne hlboké ústia riek, no hojne sa vyskytujú aj v riekach a močiaroch vo vnútrozemí. Takisto v tzv. billabongoch, čo sú vodné jamy, ktoré zostali po vyschnutí riek. Tu v austrálskych trópoch totiž rieky v zime vysychajú, a v lete, v období dažďov, sa zase zalievajú (a vylievajú).

Krokodíly sú jednými z najstarších zvierat na svete – sú dokonca predchodcovia dinosaurov, ktoré sa vyvinuli z plazov – na svete sa objavili pred 200 miliónmi rokov. Ako jaštery, krokodíly sú chladnokrvné (uvidíte prečo), musia si ohrievať krv na slnku, na čo potrebujú aspoň 32 stupňovú teplotu a preto žijú len v trópoch.
Za to dlhé obdobie sa z nich stali takmer dokonalé stroje na zabíjanie. Krokodíl je presný a vypočítavý – vačšinu času strávi regulovaním svojej teploty (musí byť presná, aby sa príliš neochladila, ale ani neprehriala), kŕmením sa a bránením svojho teritória. Krokodíl má malý žalúdok (max. ako jedna alebo dve basketbalové lopty) a preto veľa žrádla na prežitie nepotrebuje. Vyhliadne si obeť (najlepšie plávajúc po prúde, predstierajúc, že je poleno stromu), vykalkuluje si presne uhol dopadu a potom, zrazu a nečakane, zaútočí s neuveriteľnou rýchlosťou. Pokiaľ útočí na veľké zvieratá, napr. dobytok, odhryzne si s drvivou silou presne toľko, koľko potrebuje. V prípade, že kus mäsa, ktorý mu už právoplatne patrí, sa ešte stále hlási k pôvodnému majiteľovi, sa krokodílov operačný systém (na rozdiel od Windows) nezrúti, ale takúto nezrovnalosť si ide s pôvodným majiteľom vydiskutovať do hlbšej vody. Po chvílke vášnivej diskusie väčšinou druhá strana od svojej pôvodnej požiadavky ustúpi a každý si ide svojou cestou – krokodíl zožrať si svoj kus mäsa, ten druhý dolu prúdom, kde sa stáva súčasťou potravinového reťazca ďalších živočíchov.

Krokodíl je veľmi zaťažený na svoje územie – akonáhle je  mu napríklad na krokodílej farme pridelený jeho bazén, pokladá ho za svoje teritórium do konca života, a v prípade, že je presídlený, tak spraví aj nemožné, aby sa tam vrátil. Kto naruší jeho teritórium, musí zomrieť (krokodíl používa jednoduché a jasné rovnice). Preto ak sa niekto domnieva, že naňho zaútočí len keď je hladný, je na veľkom omyle. Ešte na väčšom omyle je, keď si myslí, že krokodíl je nažratý a lenivý sa pohnúť, keď ho vidí vyhrievať sa bez pohnutia v bahne, alebo plávať na vode. Krokodíl nespí, ale sleduje a kalkuluje. Na to mu slúži celkom slušné vybavenie – senzory na bruchu, ktorézachytávajú vibrácie z vody, pod vodou sa mu na očiach zaklapnú priesvitné klapky, aby sa mu voda nedostala do očí a na očiach má ešte kryštál, ktorý mu zväčšuje sledovaný objekt (sleduje teda objekt zblízka a zároveň jeho skutočnú vzdialenosť). Vačšinou mu z vody trčí len koniec rypáka, a oči s kúskom hlavy, na ktorej má ešte uši. Je teda zároveň nenápadný a zároveň má dokonalú predstavu o tom, čo sa deje pod vodou a nad vodou. Za zmienku stojí aj jeho ďaľšie vybavenie – pancier zo šupín, ktorý je zároveň aj tvrdý aj ohybný. Druhá strana, ľudský narušiteľ, je na tom s vybavením väčšinou horšie – v ruke má tak maximálne foťák a na nohách kanady. Prekvapenie je tak väčšinou na jej strane, potešenie na krokodílovej. Krokodíl útočí s takou rýchlosťou, že na vzájomné predstavovanie nie je čas, a z krokodílovej strany ani ochota. Obeť stiahne do vody a jednoducho (a chladnokrvne) čaká, kým sa prestane hýbať. Krokodíl má v zadnej časti papule chlopňu, ktorá sa po vnorení do vody zaklapne a zamedzí tak vode dostať sa do krku a žalúdka a zadusiť ho. Väčšina ľudí, pokiaľ viem, takúto chlopňu nemá, a tak sa jednoducho zadusí. V prípade, že by niekto takúto chlopňu mal, musel by ešte dokázať vydržať pod vodou dve hodiny na jedno nadýchnutie, tak ako on. V prípade, že to niekto dokáže, tak musí ešte popri tom zniesť masáž, ktorú mu krokodíl bezplatne poskytuje svojou papuľou a nohami.

O neuveriteľnom postrehu krokodíla sme sa mohli na krokodílej farme presvedčiť na vlastné oči. K úplne nehybnému krokodílovi priblížil sprievodca palicu – krokodíl pootvoril viac oči, ale ani sa nepohol. Akonáhle sa palica priblížila k jeho papuli, okamžite sa vymrštil a chňapol po nej. Je až neuveriteľné, aký úsporný tento jašter je, akonáhle splnil svoj cieľ, úplne znehybnel, a to presne v takej polohe, v akej dokončil pohyb – trebárs s dokorán otvorenou papuľou. Keby sme tieto zvieratá dokázali skrotiť, mohli by sme ich používať ako kombajnistov – ani zrno nazmar.

Na farme boli aj veľké nebezpečné krokodíly, odchytené z voľnej prírody po tom, ako zaútočili na človeka. Jeden napríklad zaútočil na ženu, ktorá následne nezomrela utopená vo vode, ale ešte predtým – na infarkt. Šok z náhleho a nečakaného útoku je psychologickou súčasťou krokodílovej taktiky.
Iná mala väčšie šťastie. Po tom, čo ju krokodíl stiahol do vody a prestala sa hýbať, krokodíl ju nechal tak a išiel sa venovať ďalším svojim povinnostiam. Žena sa však prebrala, vyplávala z vody a, ťahajúc za sebou zvyšky svojich nôh, sa asi po dvoch kilometroch doplazila k ľuďom, ktorí ju zachránili.
Nemôžem nespomenúť prípad, ktorý tu bol publikovaný v novinách. Nemecká turistka bola na Bali v bare, ktorý bol v ten večer vyhodený do vzduchu. Mala šťastie, odišla odtiaľ asi hodinu predtým. Následne pokračovala vo svojom cestovaní, a z Indonézie sa presunula na sever Austrálie. Tu ju zožral krokodíl...

Pokračovanie nabudúce…