Arogancia v spoločnosti – môže za to škola?

Možno ste si všimli a možno nie (to sa v súčasnosti asi nedá), ako narastá agresivita v spoločnosti. Jeden z osobných príkladov. Mládež sa hrala s loptou na ceste pre naším a susedovým  domom. Nič neobvyklé, pokiaľ som si nevšimol, že už asi piatykrát preletela lopta cez plot. Lenže milá mládež neprišla k nám a nepoprosila, či si môže loptu zobrať. Surovo cez plot, k bráničke to totiž mala až tri metre a dosky z plota polámané, ako by sa nič nedialo. Tak som teda vyšiel potom, čo susedovi zdemolovali pletivo.

Na klasickú otázku či ich to učia doma, alebo v škole, len drzé arogantné odpovede. Žiaden stres a rešpekt z toho, že som straší a pomerne aj silovo disponovaný proti týmto výrastkom. Proste sila kolektívu im dovoľovala všetko. Počas ich tzv. volejbalu som si vypočul dialóg. „Kde to dávaš, do p…. Si ko….! choď si po tú loptu chu..!“ Atď. Takúto  zmesku vybraných slov som nepočul už dlhú dobu behom takej krátkej chvíle.

Doba sa zmenila. Ľudia sa uzavreli. Nikto sa neozve ak vidí aj niečo zlé, pretože má strach. Čo je to za dobu, keď už nie je rešpekt pred ničím. Po tomto sa už nebudem pýtať, či za to môže škola. Škola a učitelia je teraz to posledné, po čom mládež túži. Učitelia bez kompetencií sa brániť voči agresívnym žiakom. Tí sú si vedomí svojho postavenia a nedotknuteľnosti. Je však otázkou, dokedy. Je otázne, čo sa dá ešte tolerovať v spoločnosti. Určite nie všetka mládež je taká, podobne ako Rómovia či majoritná spoločnosť, ale táto skupina agresívnych skupín začína narastať.

Kde sú tie časy, keď k nám prišla triedna,  pretože som niečo v škole vyviedol. Nič veľké  -maličké, mal som totiž asi šťastie na triedne kolektívy a to už od škôlky. Ak prišla domov súdružka učiteľka, to bolo sväté. Už som sa len bál, či bude nejaká nakladačka na zadok. Proste učiteľka mala rešpekt a vždy pravdu. Teraz? Teraz by ešte vyfasovala od rodiča za to, čo si dovoľuje. Mali sme rešpekt pred staršími, pred rodičmi, pred učiteľmi aj pred policajtmi. Teraz sa v spoločnosti stratil akýkoľvek rešpekt. Doslova vznikajú „gangy“. Nemajú čo robiť? Asi áno. Škola jednoducho nestačí na ich prostriedky. Idem vo vlaku a skupina deciek tak okolo 8 až 10 rokov má dotykové mobily – ani jeden pod hranicou 200 €. Debata o značkových veciach, kto čo chce a silou mocou si vymôže od rodičov. Ako sa hodila o zem a revala pol dňa, kým jej rodičia nekúpili nové íčko, pretože už to má celá trieda a ona nechce byť lúzer. Učitelia jednoducho nestíhajú. Decká si ich točia, dávajú na web či sociálne siete. Trestná zodpovednosť? No žiadna. Pol maturity odpíše z mobilu, aj keď je zákaz jeho používania. Školy a ministerstvá by mali jednoducho ísť s dobou a stopnúť to. Mobil do skrinky a vybrať až po vyučovaní. Notebooky povolené len počas vyučovacieho procesu, kde sú opodstatnené. Kamery? Jednoznačná povinnosť škôl. Vôbec by som sa nečudoval, ak by sa zaviedli aj detektory. Je len otázkou času, kedy príde móda vraždenia v školách z USA na Slovensko. Pri opakovaných priestupkoch okamžité vylúčenie a náhrada školného štátu. Teda rodič by bol povinný uhradiť náklady, ktoré súviseli so štúdiom jeho nepodareného decka na tej ktorej škole. Osobne by som znížil povinnú školskú dochádzku, respektíve by som ju nechal tak maximálne do tých 13 rokov. Ak niekto nechce, nech neštuduje a nech ho živia rodičia bez nároku na rodinné prídavky atď…

Také prípady ako Harman či iné sú len vyústením problémov spoločnosti, kedy to už tí normálni ľudia jednoducho nevydržali. Toľko príkladov, čo máme za posledných pár rokov, je alarmujúcich. Aj keď polícia niečo vyšetrí, súdy zlyhajú a zákon je deravý. Kedy to praskne v Malackách či iných regiónoch nie je jasné, ale určité. Nie sú to len neprispôsobiví občania. V prvom rade je to chyba spoločnosti a jej apatie voči tomu, čo sa to vlastne vonku deje. Žijú si vo svojich zlatých klietkach a vôbec nevidia realitu bežného života.