Akých máte susedov? My takých.

Keď sme sa pred dvomi rokmi sťahovali do novej bytovky, aj v nej sme spoznali mnohých, s ktorými sme zdieľali príležitostné zážitky. Od toho okamihu sa zo známych i dovtedy neznámych stávali susedia. Postupne sme sa oboznamovali so zvykmi, ktoré sa podobajú ako vajce vajcu všetkým bytovkám, prijímali pozdravy známych, udivené pohľady neznámych, adaptovali sa na nové prostredie a život v nej postupne zovšednel.
Väčšina susedov nás prijala normálne, ale boli aj výnimky.

Oneskorené uvítanie.

Vestibul bytovky sa radí medzi spoločné priestory a občas sa stane, že v tomto priestore si na chvíľu nechám bicykel. Bohužiaľ, v ten piatok trinásteho som mala asi všetkého plné zuby a na bicykel vo vestibule som zabudla. Ráno bol nepojazdný. Pri všetkej úcte k ľuďom som rada, že mi tie kolesá neprepichol. Ukradol iba klobúčiky z ventilov a bicykel sa po nafúkaní stal opäť cyklistiky schopný. Bola som rozčúlená, znechutená, nechcela som veriť, čo sa stalo, vyčítala si to, že som hneď nezašla do garáže. Zmiešané pocity mi pomohli napísať poďakovanie susedovi, ktorému vadil môj bicykel a vycapila som ho na nástenku. Počas celého týždňa ma susedia pristavovali. Čo som sa o ňom dozvedela po dvoch rokoch ma utvrdilo v mojich pocitoch, že zlorečenie patrí k jeho „silným stránkam“ a podobne obšťastňoval všetkých susedov, ktorí sa nasťahovali do bytovky. Spomeniem iba niekoľko perličiek správania menovaného suseda: zhnité zemiaky vyhadzované na kapotu auta, zhnité jablká pri dverách auta, prázdne fľaše pred pivnicou zmenené na črepiny, naliata voda na sedadle auta (ak náhodou zabudol majiteľ zatvoriť okná).

Alebo…

Jedného dňa sme sa vracali domov pred deviatou, automatické otváranie dverí vtedy nefungovalo, svetlo pred vchodovými dverami sa nerozsvietilo a my sme bezradne ostali stáť pred vchodovými dverami bytovky, dúfajúc, že čoskoro niekto vyjde a my vojdeme dnu. Chvíľu sme tam stali a keďže nikto nevychádzal, veď kto by išiel pred deviatou na pivo alebo na prechádzku… Odvážila som sa náhodne zazvoniť.
Cŕŕŕŕŕnnnnn….. a nič, žiadna reakcia. Posúvam ukazovák ďalej a zase cŕŕŕŕŕnnnnn. Vďaka Bohu, z bytu sa ozvalo „prosím“.
„Dobrý večer, prosím vás otvorte mi, ideme domov, nemáme kľúče“.
Pán síce otvoril, ale dvere ostali nemo zatvorené.
Skúšam šťastie ďalej a znova vysvetľujem na „prosím“, že sa nemôžeme dostať do bytovky, lebo nemáme kľúč. Ako ja citlivo, prosebne, pani zrúkne: „ako vám môžem veriť, že ste tunajší, čo keď vám otvorím a niečo sa stane?“
„Čo by sa malo stáť, veď sme vaši susedia, ideme domov, prosím, otvorte nám.“ ….žiadna reakcia.
Muž začína byť netrpezlivý, vo mne sa rodia výčitky, prečo som si ešte nezadovážila kľúč od dverí. Korenia do mojej nálady pridáva opakovaním „čo budeme robiť?“
Zlostne odpovedám „vidíš, že bola neochotná. Nedá sa nič robiť, budeme čakať. Nebudem už nikomu zvoniť.“
Nebudete veriť, že moje posledné slová sa už v tej chvíli vrývali do uší susedky, ktorá v nočnej košeli si nás overovala z tmy vestibulu a dvere predsa len prišla otvoriť.

Bola ochotná zísť peši z tretieho poschodia, lebo vtedy nefungoval ani výťah. Moje slová o jej „neochote“ sa jej vryli hlboko do srdca, cítiť to dodnes z pozdravu. Odvtedy si dávam veľký pozor na myšlienky a slová, aby som aj takto nechtiac nikomu neublížila.

Alebo…

Stalo sa už mnoho krát, že sme v letných teplých dňoch zabudli zatvoriť spolujazdcove okno na aute. Verte mi, opakovane nás prišli na to DOBRÍ susedia upozorniť. Za ich všímavosť k hodnotám iných im aj touto cestou pekne ďakujem.