Ako volí analfabet

Prezidentské voľby som strávila v Jarovniciach, v sabinovskom okrese. Je tam najväčšia osada v obci v strednej Európe. Okolo 5000 ľudí oficiálne, cca. 7000 neoficiálne. Na vlastné oči som videla, ako volili analfabeti, ľudia, ktorí nevedeli ani prečítať hlasovací lístok. Toto sú bezprostredné zážitky.

Prišli dvaja páni, ktorí sa postavili za jednu plentu. Jeden ukazoval tomu druhému, že má urobiť krížik pri Ficovom mene. Keď som mužov zahriakla a požiadala ich, aby sa každý postavil za svoju plentu, vysvitlo, že jeden z nich bol negramotný. Podľa zákona má volič, ktorý nemôže prečítať hlasovací lístok, právo na asistenciu. Ale určite nie spôsobom, že mu niekto priamo ukáže, kam dať krížik. Keď som mužov od seba oddelila, ten negramotný zostal stáť za plentou a bezradne čakal na pomoc od kamaráta. Hlasovací lístok držal naopak a nakoniec naň do prázdneho miesta načarbal svoj podpis – tri krížiky.

Z jarovníckej osady prišiel voliť aj pán, ktorého niektoré členky komisie asi dobre poznali. Oslovovali ho familiárne a živo sa zaujímali, kde nechal svoju ženu. „A žena ti neprídze? Ta pošli, nach prídze volic, bo my prídzeme k vám do chatrče za nu aj s urnu.“ O chvíľu sa ten pán vrátil aj s pani, ktorá bola akoby duchom neprítomná. Obaja sa postavili za jednu plentu a muž jej ukazoval, kam dať krížik. Keď som ich chcela oddeliť, dámy z komisie ma zahriakli. „Šak ona nevi čítac ani písac. Už niekoľko roku ani nevyšla z domu, tak ich nehajte…“ Tá pani vôbec nevedela, kde je a čo tam robí. Pri sčítavaní hlasov sme mali niekoľko neplatných hlasovacích lístkov, na jednom z nich bol krúžok v prázdnom priestore medzi menami kandidátov. Myslím, že bol od tej pani.

Bola voliť aj ďalšia pani, ktorá sa nevedela orientovať v časopriestore, nevedela nadviazať ani očný kontakt, mala problém pochopiť veľmi jednoduché otázky a nevedela súvisle povedať jedno jediné slovo. Ostatní Rómovia mi o tej pani povedali, že nemá potuchy o svete, a že takí sú aj jej súrodenci. Tá pani vyjadrila svoju slobodnú voľbu v prezidentských voľbách tak, že počarbala zadnú stranu hlasovacieho lístka.

Nejde len o to, že títo ľudia boli negramotní, oni jednoznačne neboli schopní byť zodpovední sami za seba, nieto ešte za budúcnosť Slovenska. Keď som sa členiek komisie z Jarovníc pýtala, prečo títo ľudia neboli zbavení svojprávnosti na právne úkony, teda aj voličského práva, odpoveď znela, že o to nikto z ich okolia nepožiadal.

Voliči-analfabeti hlasovali napríklad aj tak, že zakrúžkovali pečiatku alebo dátum na hlasovacom hárku. Bolo smutné ich sledovať pri tom, ako využívali svoje právo voliť. Bolo smutné uvedomiť si, že v 21. Storočí pri povinnej školskej dochádzke je toľko ľudí, najmä v osadách, ktorí nevedia čítať ani písať a pritom volia. Bolo to smutné o to viac, že mladí a šikovní Slováci za hranicami svoje právo nemali ako využiť.

Na ďalšej schôdzi parlamentu chcem začať širokú diskusiu o tom, či je naozaj žiaduce, aby ľudia, korí nemajú potuchy o svete a nevedia prečítať hlasovací lístok, rozhodovali o budúcnosti tejto krajiny.  Zároveň s tým navrhnem, aby slovenskí občania za hranicami, ktorí sa nevzdali slovenského občianstva a cítia sa byť súčasťou Slovenska, mohli plnohodnotne participovať na rozhodovaní o smerovaní krajiny, do ktorej sa raz chcú vrátiť.