Ako som zabíjala

Niekedy ma fascinuje ako naivne pristupuje dnešná mládež k prostriedkom a živobytiu. Chcú mať všetko a hneď. Vôbec sa nestarajú odkiaľ na to má človek zobrať. Syn je schopný s úplnou samozrejmosťou si pýtať denne 3-4 eurá na úplné hlúposti. Keď dostane peniaze na nové topánky, tak si ich skoro naisto nekúpi ale po peniazoch sa zľahne zem. Jediné čo mu skutočne chutí je guláš – ale bez nastavenia. Pekne hustý ako má byť, hora rozvarenej cibule, kilo bravčoviny a hovädziny. To si naloží aj dva krát, veru áno, ale odkiaľ na to má mama zobrať, to ho vonkoncom nezaujíma.

A tak keď manžel došiel s nápadom využiť akciu nemenovaného obchodného reťazca, kúpiť sviňu, ja ťapa sprostá som mu na to prikývla. Jasne, že sme ju nezabíjali doma v kuchyni, ani sme ju nekúpili celú. Bola to len polka, rozobraná na hrubé kusy.  Nejako som neregistrovala kedy to má prísť, len sa mi polovička ozvala telefónom, že mám vyprázdniť mrazničku.

Tí chlapi si to predstavujú ako Hurvínek válku, on si asi vážne myslel, že som na baterky a mrazničku za pol hodiny vyprázdnim. Ale budem mu to vysvetľovať? Jasne že nie… Aspoň, že nechcel odo mňa, aby som si to vyniesla z auta sama. Žartujem, to by mi nespravil, ešte ma má tuším (občas) stále rád. Ale aj tak.

Mraznička ako vždy, zaplnená desiatkami kúskami neviem čoho, starými mrazenými potravinami, niektoré som ani nevedela identifikovať. Kým sa mi to podarilo pretriediť , prešla hodina a potom vyčistiť mäso, odblaniť, odrezať slaninu, naporcovať, nasáčkovať, pooznačovať… Skrátka prešlo ďalších pár hodín a ten potmehúd, čo to celé spôsobil sa mi len pod ruky plietol s blbými otázkami. Vraj, pomôžem Ti? Je slepý, že nevidí čo treba robiť? Ako malé decko, všetko mu treba hovoriť. Ale aspoň je občas užitočný – nože vie dobre nabrúsiť len on a je pravda, že s ostrým žabykláčom to ide od ruky. A tak si režem, režem, až kým nevidím že pitvám, pitvám. Čo chcete od prepracovanej ženy o tretej ráno… S dorezanou rukou už nič nespravím a automaticky som sa nahla po dezinfekciu. Neporazilo by Vás, keby ste sa od chrápajúceho „pána všehomíra“ dozvedeli (keď som ho zobudila), že potreboval doplniť autolekárničku? Mal šťastie, že som ten nôž nechala v kuchyni.

Chudák si to žehlil na druhý deň – dokončil zvyšok, aj odkostil čo bolo treba, dokonca aj navaril guláš… Ale ako vždy, keď varí chlap, bolo to síce dobré, ale prečo tak málo??? Syn si nabral, dcéra sa tiež pooblizovala a mne sa po dvoch tanieroch už len pohovky žiadalo. A tak som si pekne odrábala spánkový dlh, zatiaľ čo polovička si škvarila slaninu. Však nech pracuje, keď si to vymyslel, nie?

A tak mám konečne po. Kapusta natlačená, zabíjačku sme v zdraví prežili. Dúfam, že mám na rok pokoj. A sviatky pred dverami – asi starnem, ale Bože mne sa fakt nechce upratovať!