Ako písať o Afrike

Bez tohto článku by ste sa určite zaobišli, ale napriek tomu, že je o vzdialených krajinách, omamne voňajúcich po exotike, v skutočnosti hovorí o nás.  O našej malosti, obmedzenosti, konzervatívnosti. Keď si to tak spätne premietnete na naše pomery, nestalo sa Vám už niekedy, že posudzujete človeka na základe toho odkiaľ je, s kým sa pozná a nie na základe jeho osobných kvalít? Mne veruže áno a nie som na to pyšná. Horšie je keď sa takýmto spôsobom správame k miliarde ľudí Afriky zahŕňajúcich ich do jedného všeobsiahleho pojmu, ktorý obsahuje všetky potrebné ingrediencie. Je to správne? Určite nie a tom je tento článok z časopisu Granta

Ako písať o Afrike

Príhodné rady pre všetkých, ktorí chcú zachraňovať Afriku.

Do nadpisu vždy dávajte slová „Afrika“, „Temnota“ alebo „Safari“. Podtitulky by potom mali obsahovať slová ako „Zanzibar“, „Masaj“, „Zulu“, „Zambezi“, „Kongo“, „Níl“, „Veľký“, „Obloha“ ,“Tieň“, „Bubon“, „Slnko“, alebo „Pradávny“. Ale tiež sú užitočné aj slová ako „Partizáni“, „Mimočasový“, „Primitívny“ a „Kmeňový“.

Majte pritom na pamäti, že pojem „ľudia“ sa vzťahuje k Afričanom bielej pleti, zatiaľ čo „ľud“ sú čierni Afričania. Nikdy nedávajte na obálku svojej knihy Afričana, ktorý sa má dobre, ak dotyčný práve nezískal Nobelovu cenu. Oveľa lepšie je použiť samopaly, trčiace rebrá, nahé prsia. A ak už musíte mať za každú cenu Afričana, uistite sa, že na sebe bude mať kroj Masajov, Zuluov alebo Dogonov.

V texte potom uvažujte o Afrike, ako keby to bol jediný štát. Je horúci a prašný, s nedozernými pastvinami a obrovskými stádami dobytka a s vysokými, štíhlymi ľuďmi, ktorí hladujú. Alebo je žeravý a sparný s malými ľuďmi, ktorí jedia opice. S bližším vysvetlením sa neobťažujte. Afrika je veľká: má päťdesiatštyri krajín a 900 miliónov ľudí, ktorí sú príliš zaneprázdení hladovaním, umieraním, vojnou a emigráciou, než aby čítali Vašu knihu. Je to svetadiel plný púští, džunglí, vrchovín, saván a kopy ďalších vecí, ale vášmu čitateľovi je to všetko aj tak jedno, a tak sa snažte, aby vaše popisy situácie boli romantické, inšpirujúce a neurčité.

Dávajte si ale pozor, aby ste ukázali, že hudbu a rytmus majú Afričania kdesi hlboko v duši, a že jedia úplne iné veci, než ostatné ľudské bytosti. Nech vás ani nenapadne zmieňovať ryžu, hovädzie a pšenicu; špecialitou africkej kuchyne sú predsa opičie mozgy, hneď vedľa kôz, hadov, červov, húseníc a ďalšej zveriny. Nezabudnite čitateľom ukázať, že ste schopný toto všetko zjesť bez zachvenia, a popíšte, ako ste sa naučili mať z toho pôžitok – pretože Vám Afrika prirástla k srdcu.

Záležitosti, ktoré nie je vhodné spomínať: obyčajné obrázky zo života, láska medzi Afričanmi ( ak jeden z nich neumiera), zmienky o afrických spisovateľoch alebo intelektuáloch, zmienky o deťoch, ktoré chodia do škôl a netrpia pritom nejakou dedičnou chorobou, Ebolou alebo aspoň ženskou obriezkou.

Počas písania knihy zachovajte dôverný pokojný a smutný tón, aby ste čitateľom navodili pocit spojenectva a pritom píšte štýlom“…ja som Vám to predsa vravel“. Neustále, hneď od začiatku spomínajte svoje liberálne názory a zdôrazňujte, ako Afriku milujete, ako ste si tie či oné miesta zamilovali a ako bez nej nemôžete žiť. Afrika je jediný svetadiel, ktorý môžete milovať – tak toho treba využiť. Ak ste muž, vydajte sa do hlbín teplých panenských lesov, ak ste žena, považujete Afriku za muža oblečeného v loveckom odeve, ktorý sa stráca v západe slnka. Afriku treba ľutovať, uctievať alebo ovládať. Nech už zvolíte akýkoľvek uhoľ pohľadu, pamätajte na to, aby ste zanechali hlboký pocit, že bez vás a vašej dôležitej knihy je Afrika odsúdená k zániku.

Medzi africkými postavami vašej knihy môžu byť nahí bojovníci, lojálne služobníctvo, kúzelníci a veštci, prastarí múdri muži žijúci s aureolou pustovníkov. Alebo skorumpovaní politici, nešikovní polygamní turistickí sprievodcovia a prostitútky, s ktorými ste spali. Lojálna slúžka sa vždy správa ako sedemročné dieťa a potrebuje nad sebou pevnú ruku; bojí sa hadov, vie to s deťmi a neustále vás zaťahuje do svojich zložitých životných drám. Múdry starec pochádza vždy zo vznešeného rodu a kmeňa ( nikdy nepatrí treba k tým chamtivým Gikujom, Igbom alebo Shonom). Má skoro slepé slziace oči a načúva reči Zeme. Moderný Afričan je potom tlsťoch, ktorý kradne a pracuje na vízovom oddelení a odmieta vydať pracovné povolenie vzdelaným a kvalifikovaným Západniarom ktorí chcú Afrike pomôcť. Je nepriateľom rozvoja, zneužíva svoju vládnu funkciu, aby bránil pragmatickým a dobrosrdečným krajanom založiť neziskovky alebo prírodné rezervácie. Alebo je to naopak intelektuál vyštudovaný v Oxforde, ktorý sa premenil na masového vraha v prepychovom obleku z londýnskej Seville Road. Je to kanibal, ktorý miluje šampanské značky Cristal, a jeho matka je čarodejnica, ktorá v skutočnosti riadi celú krajinu.

Medzi postavami vašej knihy vždy musí byť tiež Hladujúca Afričanka, ktorá sa takmer nahá túla utečeneckým táborom a čaká na dobročinnosť Západu. Jej deti majú očné viečka posiate muchami a nafúknuté brušká, zatiaľ čo jej prsia sú spľasnuté a prázdne. Musí vyzerať úplne bezmocne. Nemala by mať žiadnu minulosť, pretože takéto odbočky by len kazili dramatickosť rozprávania. Vzdychanie a stonanie je dobré. Nikdy nesmie o sebe hovoriť nič iné, než len ako ( neopísateľne) trpí. A tiež nezabudnite na vrelú, materskú a rozosmiatu ženu, ktorá sa stará o to, aby vám nič nechýbalo. Volajte ju prosto Mama. Všetky jej deti majú problémy so zákonom. A tieto postavy by mali krúžiť okolo hlavného hrdinu, aby on mohol vyzerať dobre. Váš hrdina ich môže učiť, kúpať ich, kŕmiť ich, starať sa o veľa detí a stáť tvárou v tvár Smrti. Tým hrdinom môžete byť vy ( v prípade reportáže), alebo krásna celebrita, ktorá sa stará o zvieratá, so šľachtickým pôvodom, smutným osudom a medzinárodne známa  ( v prípade fikcie).

Do radu negatívnych západniarskych postáv môžete včleniť deti ministrov britskej konzervatívnej vlády, Afrikáncov alebo zamestnancov Svetovej banky. A keď už budete hovoriť o zneužívaní cudzincami, tak nezabudnite spomenúť Číňanov a indických obchodníkov. Vinu za situáciu v Afrike hoďte na Západ, pre istotu však nikoho nemenujme.

Knihe pomôžu aj epické širokospektrálne opisy. Vyhnite sa tomu, aby ste písali o Afričanoch, ktorí sa smejú, starajú sa aby deti išli do školy, proste o všetkých, ktorí žijú prízemným životom. Namiesto toho ich vykreslite ako ľudí, ktorí chcú do Afriky priniesť kus Európy alebo Ameriky. Africké postavy vašej knihy by mali byť farebné, exotické až do karikatúry – v duši ale prázdne, bez schopnosti dialógu, bez konfliktu alebo odhodlania vo svojich príbehoch, bez hĺbky alebo schopnosti pochopiť príčiny vzťahov.

Namiesto toho radšej detailne popisujte nahé prsia ( mladé, staré, prírodné, nedávno znásilnené, veľké, malé) alebo znetvorené či zväčšené genitálie. A mŕtve telá. A ešte lepšie nahé mŕtve telá. A úplne najlepšie, hnijúce nahé mŕtve telá.Pamätajte, že ak popíšete čo najviac hnusu, tým viac to bude považované za „skutočnú Afriku“ a o to vám predsa na obálke knihy ide. Nemal by sa vám z toho dvíhať žalúdok, veď vy predsa nechcete nič iné, než len pomôcť pomoci Afrike zo strany Západu. A najväčšie tabu pri takomto písaní je popisovanie mŕtvych alebo trpiacich belochov.

Na druhej strane zvieratá, musia byť považované za plné a komplexné charaktery. Zvieratá hovoria ( alebo zavrčia, keď hrdo pohodia hrivou), majú mená, ambície a túžby. Majú ale aj rodinné hodnoty: už ste videli, ako levy učia svoje levíčatá? Slony sú starostlivé a sú medzi nimi skvelé feministky alebo uctievaní patriarchovia. A to isté platí pre gorily. Nikdy, ale naozaj nikdy, nesmiete povedať nič negatívne o slonoch alebo gorilách. Slony môžu útočiť na ľudský majetok, ničiť ich úrodu a dokonca ich aj zabíjať. Vy ale vždy buďte na strane slonov. Veľké mačky sú majestátne s dokonalým správaním, hyeny sú férové s neurčitým prízvukom Blízkeho východu. Každý malý Afričan, ktorý žije v džungli alebo púšti, môže byť opísaný s úsmevnou nadsádzkou ( pokiaľ ale práve nie je v konflikte so slonom, šimpanzom alebo gorilu, kedy sa menia v zosobnenie čistého zla).

Hneď za celebritami a humanitárnymi pracovníkmi sú ochrancovia prírody najdôležitejšími ľuďmi v Afrike. Neurážajte ich, prosím. Veď ich potrebujete, aby vás pozvali na svoj poľovný pozemok alebo „prírodnú rezerváciu“ s rozlohou desiatok tisíc hektárov, pretože len tak sa predsa dostanete k rozhovoru s aktivistickou celebritou. Z hľadiska predaja zvyčajne zaberá, keď na titul svojej knihy dáte práve takú celebritu. Mal by to byť akýkoľvek beloch, opálený a v khaki, ktorý kedysi vychoval mláďa antilopy alebo sa o odkaz Afriky stará inak. Keď už s ním alebo s ňou budete robiť rozhovor, nepýtajte sa, koľko peňazí na záchranu Afriky majú, a nepýtajte sa ani na to, koľko zarobili na tom, že na svojom pozemku povolili lov divokých zvierat. A už vôbec sa ich nepýtajte, koľko platia svojim zamestnancom.

Čitatelia by boli sklamaní, keby ste sa nezmienili o svetle Afriky. A o západe slnka. Africký západ slnka je totiž povinnosť. Je vždy fakt veľký a červený. Vždy je tam nedozerná obloha. Nedozerné pusté oblasti a divoká zver sú pre knihu nevyhnutné. Afrika je totiž Zem Širokej Pustatiny. A keď už budete písať o biednom osude flóry a fauny, nezabudnite sa zmieniť, že je Afrika preľudnená. A až sa váš hlavný hrdina dostane do džungle alebo do púšte, kde bude žiť s domorodými ľuďmi ( s kýmkoľvek, kto je malý), bude na mieste pripomenúť, že Afriku kosia AIDS a VOJNY.

K tomu všetkému ešte budete potrebovať nočný klub Tropicana, kde sa schádzajú žoldnieri, zlí africkí zbohatlíci, prostitútky, povstalci a neúspešní krajania.

A najdôležitejšie je uzavrieť knihu o Afrike nejakým citátom Nelsona Mandelu o dúhe a renesancii. Inak to predsa nejde. Ide vám predsa o Afriku.

Binyavanga Wainaina

Binyavanga Wainaina z Kene je zakladajúcim redaktorom literárneho časopisu Kwani? a vyhral cenu Caine za africkú prózu v roku 2002. Jeho články si mohli prečítať čitatelia New York Times, The Guardian, a National Geographic. Je riaditeľom Chinua Achebe Center pre afrických spisovateľov a umelcov na Bard College. Svoj čas delí medzi Nairobi (Keňa) a New York.

Podľa : Granta