Ako (ne)komunikovať…

Priznávam, že som cholerik, ťažký cholerik. Stačí málo a vybuchnem. A vôbec nemám trpezlivosť. V práci sa musím kontrolovať, nedá sa na každého kričať. To by som asi dlho na jednom mieste nevydržala, však? Ale potom si predstavte tú frustráciu, znechutenie z celého dňa, iritujúce správania sa okolia a Vy musíte držať v sebe emócie.

Prídete domov a čo vidíte? Každodenný neporiadok, riady neumyté, klasicky nedojedené jedlo syna na tanieri – ako keby som počula tú jeho monotónnu výhovorku : „Ale mami kľud, však to dojem neskôr…“ Nikdy tie dve lyžičky nedoje, aby nemusel umývať tanier, zmrd jeden malý. Teda nie malý, dnes už je veľký, ale stále to robí. Dcérine spodné prádlo nachádzam po celom byte a ten mamľas, ktorého som si v záchvate slabosti zobrala rozsýpa po celom byte tie svoje technické hračky káble šróbiky a neviem čo ešte.

A čo má chudina žena dva dni pred menzesom uboľavená a emočne rozhodená robiť? Jasne že vybuchnem. Ufff a nedá sa zastať, tečie to ako prúd, aj by som to chcela zastaviť, ale valí sa to. Rinie sa to zo mňa ako divoká riava, na um mi prichádzajú slová o ktorých pomaly ani neviem , že existujú a tá horká sladkosť urážok mi robí dobre. Cítim, že hnev sa pomaly odplavuje ale už je neskoro. Slová boli vypovedané, urážky zasiahli na citlivé miesta.

Na všetko je liek a mojim liekom je vykričať sa na blízkych, ktorých mám rada, ale ktorých potrebujem práve pre takéto chvíle. Aj by som sa chcela ospravedlniť, ale nejde to, až keď sa manžel na tri dni zasekne v nekomunikácii tak opatrne hľadáme opäť cestu.

To už ani prsia nebolia, aj jej človek rád, že konečne ním nelomcujú výkyvy nálady. Dokonca už som na mesiac opäť odložila aj kokosovú alebo karamelovú tyčinku.

Ešteže je polovička chápavá a vie, že som to tak nemyslela. Kde by som bola bez človeka, ktorý sa síce urazí ale nenadáva ani neubližuje a odpustí. Vždy odpustí.

Mám ho rada.