Ak chce Boh niečo ukryť, dá ti to priamo pred Teba.

Necítila krivdu, že sa stala obeťou dedičného hriechu spätého s miestom, kde sa narodila, lebo spomienky na deň, kedy uzrela svet, boli mocnejšie. Už keď sa jej otec brodil proti prúdu zlovestných časov a hľadal pokoj pre seba a svoje potomstvo, aby unikol neistote, v hlave mu špliechala myšlienka na ňu. Boli to chvíle, keď unikal s páliacimi pätami a obrazom krízy. Tej, o prázdnej peňaženke, o hlade lačného potomstva i vyhasínajúceho pohľadu, no aj tej, kedy roky nazad nemeckí sociálni demokrati v Reichstagu odviazali z reťaze vojny chtivého nemeckého cisára. A predsa to bol to pre mnohých čas istôt, že iným dajú bohatstvo tých druhých a štát za svoje peniaze možno dovezie domov ich telo, lebo o dušu sa už postaral Boh kdesi v nevľúdne cudzej krajine. Aj ona, vtedy ešte nenarodená vnímala to šimranie kdesi na krku otca, že už už sa formujú nové šíky čiernych postáv posadnutých predstavou náhrady Boha. Už bolo počuť, nie, kdeže zakrádajúce sa zlodejské duše, ale buchot vojenských bagandží, rykot besnoty čo sadla človeku na plecia i ticho ničoty. Iba zvony s neústupčivou zaťatosťou sa kdesi na hranici chotárov stretávali na kus reči o živote.

Dnes má osemdesiatku na krku, to je toho, hovorí, keď jej nejde karta života, keď hromží, brble aj na muchy a ich zábavu osrať všetko na čo sa dá sadnúť. Keď hundre a bručí, aby otvorila ventil sťažnostiam, ktorým tak či tak chýba podstatné. Uši, čo počúvajú a ruky i hlava, čo chcú. Vari som stará herka na parkúre hľadajúca útechu v čase, kedy aj vlastné čelo bráni vo výhľade ? Nie, v jej veku sú už starci milí, láskaví s nezmerateľnou túžbou a ochotou pomôcť, byť užitoční.

Tak, ako kedysi dávno, keď myseľ ešte nezaplienili temné stránky života, v ktorých sa nikomu nechce listovať.

Všade bolo plno stromov a v ich korunách nielen orchester s lahodnou muzikou, ale aj pojazdnou zásobárňou potravy. Pre všetkých. Vtáci spievali cez deň a jedli hmyz, ktorého údelom bolo spievať v noci, kedy vtáctvo spalo. Iba sovy tichou múdrosťou strážili nádherné kvetiny, aby ich buntošiaci nocou , čo sa pohybovali tmou, nepristúpili.

Bola rada, keď mohla nepozorovane milencom tieniť do samoty i usmievať sa na mĺkve staré manželstva, čo už si dávno povedali všetko.

Bola tu samota, kde iní prinášali hore na kopec reč, aby našli ticho a krásu prírody. Miesila sa tu harmónia šarištiny i maďarčiny, aby obďaleč spevavá reč Rusínov dala trocha priestoru hebrejčine. Ticho, kde matky s nenásytnosťou hľadeli na svoje ratolesti objavujúce svet až kdesi v diaľke za zahmlený horizont.

Dlhý čas, ako keď chlapček túži byť mládencom a dievča devou, vliekli sa postavy a ich kombajny vojny i smrti. Všetko má svoj koniec a človek vtedy spoznával, ako ťažko nahradiť chýbajúce. Prázdnejšie domy márne hľadali svojich blízkych, lebo človek už nevládal.

A potom, potom prišli dlhé chvíle, kedy Boh stratil domov a človek Boha a vtáci zostali jediní čo vždy, keď prišiel ich čas, mohli preletieť hranice. Aj ona, vtedy ešte mladá, milovala ich slobodu i vážnosť i spôsob, ako si ju chránili.

Čas nevedomia bol dlhý, no ľudia sa naučili stavať veľké betónové opachy, ničiť rieky a lesy, hory aj doliny ba aj jeden druhého. Betónové stavby dali strechu ľuďom, no nie domov. Betón  prekrýval veže aj vežičky a v rednúcom vzduchu sa strácali modlitby aj zvuk zvonov, spevu a kázni. Zato , tak ako sa na Jar nepatrí, namiesto spevu vtákov zobúdzali ľudí nanovo tanky, ako jeden z nich, čo pri Bosákovej banke meral sily človeka.

Nevedela pochopiť, ako rýchlo človek zabudol. Že iba rôznorodosť prináša radosť a plnosť života. Že po krátkom vzrušení a ošiali z prežitia hrôz vojny svet znecitlivel, aby prijal povahu kamenných obrích hláv sôch z New Hampshiru.

Aj jej túžba, vstať a pobrať sa kdesi, tam dolnú zem, kde sa narodil jej otec, zhasínala pomaly, ako keď ráno treba otvoriť oči. Nemohla a keby aj sa dalo, bolo by múdre priečiť sa svojmu poslaniu ?

Veže so svojimi strieľňami a tovarom, ktorý už nešiel na odbyt, smrťou, chátrali a ona verila, že človek keď sa mu začal vracať rozum pochopí aj ju. Veď to bola ona, čo dávalo mnohým ľuďom život, aby neuschli a našli svoj pokoj vo viere, že nestratili stopu života.

Ako onú starenu s jej osudom dlhých časov čakania. Starenu v tmavej prázdnote nezáujmu nových generácií, no s pevnou vierou, že jej lúč svetla nájde bod nádeje, aby nestála bokom na kúsku pustnúcej zeme.

Dočkala sa. Strach, smútok spolu s prázdnotou, ktorá ju obklopovala sa čochvíľa stratí a ona, ošumelá starena, dostane nový rodný list.

Z vodárenskej veže v Prešove sa zmení na vežu vyhliadkovú a do jej útrob príde tvorivosť a ona sa svojmu otcovi, Viliamovi Glaszovi, ktorý ju medzi dvoma vojnami priviedol na svet, poďakuje, že už pri myšlienke na jej zrod jej vštepil chuť k životu. Dielo otca, ktorý sa neváhal narodiť a prejsť dlhú cestu z dolnej zeme, aby ju postavil nad mesto.

Na oslavu života.

Prešovská vodárenská veža včera a za chvíľu dnes.