17. novembra za viac komunizmu

Takže 17. novembra “ideme” do ulíc štrngať kľúčmi za návrat komunizmu? To je krásne. Niekto by povedal, že možno až opovážlivé. Ale prečo nie, treba to skúsiť, a možno to už na druhý krát vyjde. Ako hovoria oduševnení komunisti: “My nechceme to zlé, my chceme z toho komunizmu len to dobré.” Jednoducho, aby všetci mali všetko. To, že to vždy dopadne tak, že nakoniec nikto nemá nič, je asi spôsobené len nejakou chybou, ktorú treba v tom komunizme napraviť…

Ale teraz vážne. Protestovanie proti útlaku a zotročovaniu je skvelá vec. Nič nie je lepšie, ako adekvátna odpoveď na hrubú silu štátu, ako vzopretie sa “arogancii štátnej moci”. Nakoniec vždy je to len o ľuďoch. Ako povedal aj otec zakladateľ a tretí prezident Spojených štátov: „Ktorá krajina si môže zachovať svoju slobodu, ak jej vládcovia nie sú z času na čas upozornení na to, že ich ľudia si zachovali ducha odporu? Nechajte ich pozdvihnúť zbrane.“ ~ Thomas Jefferson. Napriek tomu, že sa títo otcovia zakladatelia v udržateľnosti minimálneho štátu mýlili, kvitovať sa dá aspoň snaha a liberálne základy, na ktorých boli Spojené štáty postavené.

Protest s názvom “17. november – Berieme si späť svoju krajinu” hovorí ale o úplne niečom inom. Nie je tam nič o útlaku štátu na občana a slovo “sloboda” sa tam nevyskytuje ani jediný krát(!). Ľudia ako Thomas Jefferson by dnes asi s údivom sledovali, čo ľudia (nie len u nás) požadujú, pričom akoby zabudli na to najcennejšie – na vlastnú slobodu.

Organizátorov tohto protestu (teda aspoň tej Bratislavskej časti) ako osoby komentovať nebudem, pretože ich nepoznám. Aj keď musím podotknúť, že z ich verejných profilov vyžaruje všetko ostatné, len nie dôvera. Problém požiadaviek protestov je vo všeobecnosti v tom, že vychádzajú z pera konkrétnej osoby alebo skupiny osôb, pričom následne požaduje táto osoba, resp. skupina pre ne masovú podporu. Je to ako program politickej strany. Nikdy s ním nesúhlasia všetci a čím je konkrétnejší, tým sa nájde viac ľudí, ktorí s ním nesúhlasia (na ilustráciu perfektne poslúži volebný program strany SMER-SD). Požiadavky protestu sú do značnej miery konkrétne, no nie sú absolútne dotiahnuté do konca. To ale zďaleka nie je ten najväčší problém.

Citujem z úvodu požiadaviek:
“17.novembra uplynie 23 rokov od chvíle, kedy sme chceli žiť slušnejší a lepší život. 17. novembra bude 23 rokov klamstiev, rozkrádania spoločného majetku, vzniku finančných skupín, oligarchie a bujnejúcej korupcie. Spoločne povieme DOSŤ! Spoločne sa postavíme arogancii štátnej moci a politikom!”

Nebudem teraz spochybňovať zamlčané tvrdenie, že ľudia sa nemajú lepšie ako pred rokom 89`, alebo že pred 89` nás vlastne nikto neklamal (veď predsa plány sa plnili vždy, aj keď nám američania z lietadiel zhadzovali imperialistické mandelínky na našu úrodu), alebo či korupcia nie je náhodou produktom štátu a neprekvitala práve pred rokom 89`. Moment… vlastne nie, nič také nebolo, lebo vtedy sa o tom nepísalo… Zaujal ma hlavne záver tohto úvodu: “…povieme DOSŤ!…”. Povieme dosť a všetko sa zmení. Politici sa začnú správať slušne, prestanú kradnúť, korupcia zmizne a nad slovenskom vyjde slnko. Aký je teda krok potom? Riešenia by sa núkali viaceré, no najpravdepodobnejšiu vidím výmenu figúrok, ako to už býva zvykom.

“V zmysle čl.32 ústavy SR vyslovujeme vláde ako aj prezidentovi SR nedôveru a z uvedeného dôvodu TRVÁME na okamžitom…”

Je celkom racionálne útočiť na “nepriateľa” jeho vlastnými zbraňami, len je škoda, že naša ústava nie je tou americkou a neposkytuje nám v zásade žiadne možnosti efektívnej ochrany (resp. niečo, o čo by sa aspoň náznakom dalo oprieť). Dáva moc len politikom. Preto aj odkazovanie sa na článok 32. Ústavy SR je celkom zbytočné. Naša ústava je tak vágne formulovaná, že aj v tomto prípade neposkytuje ľuďom akúkoľvek oporu. Ak by sme chceli daný článok využiť, najskôr by sme museli mať v tej istej ústave definované, čo to je “demokratický poriadok základných ľudských práv”, alebo aspoň ten “demokratický poriadok”, keďže podľa môjho chápania a logiky veci, je demokracia o vôle väčšiny (resp. vláda väčšiny), čo v tomto prípade (ak teda považujeme názor nevoličov za irelevantný) bolo vždy aspoň do veľkej miery dodržané. Fica chcela väčšina voličov a tak vládne. Vidí v tom niekto nejaký neporiadok? Je to predsa zastupiteľská demokracia v tej najkrajšej a najčistejšej podobe.

“1.) Trváme na demisii celej Vlády SR nakoľko, posúva krajinu do nepredstaviteľnej ekonomickej a morálnej katastrofy, žiadame rozpustenie Parlamentu a odstúpenie Hlavy štátu.”

A čo potom? Zvolíme si nástupcu z organizátorov protestu? Vymeníme figúrky a budeme sa tváriť, že tým sa všetko zmení k lepšiemu? Nestačia nám skúsenosti z iných krajín, kde to prebiehalo úplne rovnako?

“2.) Požadujeme okamžité zrušenie všetkých reforiem namierených proti ľuďom.”

To sú ktoré? Alebo si ich povieme až potom, keď “sa dostaneme” ku moci? V podstate neexistuje nič (okrem znižovania daní), čo by nebolo namierené proti ľuďom. Keďže vláda musí najskôr niečo zobrať, aby im mohla niečo dať naspäť. Vláda nič neprodukuje, vláda berie bežným ľuďom, následne obrovskú časť z toho spotrebuje na vlastnú prevádzku a za omrvinky ktoré zostanú, si kúpi voličov na ďalšie obdobie.

“3.) Požadujeme audit verejného dlhu Slovenska, s moratóriom na splátky dlhu, pretože slúžili súkromným záujmom a nie v prospech všetkých občanov.”

Tento bod sa možno bude zdať mnohým ako celkom rozumný a správny, no nie je o nič menej iracionálny, ako ostatné body. Prečo by ma mali zaujímať akékoľvek dlhy politikov? Ak sú dlhy spôsobené účasťou v Eurovale (teda financovanie nenažratých bankárov) nesprávne, čo je považované potom za ten “správny dlh”, za ktorý chceme zobrať zodpovednosť a prebrať ťarchu na naše plecia, na naše deti a vnúčatá? Prečo ak považujeme správanie vlády za kriminálne, chceme prebrať zodpovednosť za ich činy? Ak si nejaký náš sused narobí dlhy, prečo by som si čo i len vo sne mal myslieť, že by som mal robiť audit jeho dlhov a prebrať za časť jeho dlhov nejakú zodpovednosť? A o čo mi je ten politik bližší, ako môj sused?

“4.) Požadujeme obnovenie verejnej kontroly strategických odvetvi, ktoré sú dôležite pre spoločnosť: poľnohospodárstvo, bankovníctvo, energetika, vodne hospodárstvo, zdravotníctvo, vzdelávanie a riadenie životného prostredia.”

Toto je bod, na ktorý vo svojom nadpise a úvode hlavne narážam. Javí sa byť tiež celkom fajn, že? Pozrime sa, ako znel tento bod ešte pred pár dňami, keď som organizátorov upozornil na to, že návrat do komunizmu nás asi z biedy nevytrhne:

“4) Požadujeme zoštátnenie a verejnú kontrolu strategických odvetví, ktoré sú dôležité pre spoločnosť: poľnohospodárstvo, bankovníctvo, energetika, vodné hospodárstvo, zdravotníctvo, vzdelávanie a riadenie životného prostredia.”

Už tak či onak (veď nakoniec každý má právo vývojom udalostí meniť svoj názor), nič to nemení na fakte, že ide o snahu porušovania vlastníckych práv. Ak nad niečim nemám kontrolu (a môžem byť kľudne aj formálnym vlastníkom), nedá sa povedať, že je to v mojom vlastníctve a teda, že s tým môžem slobodne nakladať. Na druhej strane, bez ohľadu na to, akým spôsobom boli tieto “strategické podniky” (aj keď neviem, čo je na bankách také strategické) sprivatizované, prečo ignorujeme realitu? Prečo sa pozeráme na súkromné podniky ako Slovnaft, Slovenské elektrárne, Telekom, SPP, všetky banky, ktoré sú ziskové a tieto firmy odvádzajú dane a odvody zo zisku a aj zo zamestnávania ľudí, no nejak prehliadame štátne firmy ako Železnice SR, RTVS, Všeobecná zdravotná poisťovňa a iné, ktoré sú sústavne v strate, poskytujú zväčša nekvalitné služby a sústavne je ich potrebné z daní dotovať a zachraňovať? Chceme zachraňovať viac firiem? Platiť viac daní? Alebo chceme len kontrolovať to, čo kontrolovať vôbec netreba?

„5.) Okamžité spustenie procesov,vymenovanie úradníckej vlády, sfunkčnenie referenda, nový volebný zákon atď, smerujúcich k zabezpečeniu ekonomickej a potravinovej sebestačnosti, zabezpečenie podpory národného hospodárstva + vymanenie sa z područia EÚ dlhov a sankcii.“

Bod ktorý pravdepodobne súvisí s prvým bodom a o ktorom som hovoril ako o kroku dva. Vymenovanie úradníckej vlády, teda jednoducho len výmena figúrok. Že referendum nefunguje? Ja si myslím, že referendum funguje veľmi dobre a veľmi demokraticky. Čo môže byť demokratickejšie, než zachovanie vôle väčšiny (teda 50%tné kvórum pri referende)? A už to, že sa pri drvivej väčšine návrhov nenájde dostatočný počet ľudí, aby bolo referendum platné, nie je problémom demokracie, ani samotného referenda. Prečo si myslíme, že priama demokracia je cesta k úspechu? Lebo Švajčiarsko? Švajčiarsko nie je tam kde je, vďaka priamej demokracii, no skôr napriek nej. To za čo Švajčiarsko vďačí svojmu úspechu je rozvinutý kapitalizmus, konkurencieschopnosť a konkurencia aj v rámci krajiny (medzi kantónmi), vysoká ochrana vlastníckych práv a slobody. Ak si pozriete výsledky “volksabstimmungu”, priama demokracia je skôr “negatívnou pákou”, pričom samotní ľudia navrhujú kadejaké hlúposti (napr. advokátov pre zvieratá financovaných z daní), čo je zväčša odmietnuté a schválené sú skôr vládne návrhy. Veľmi dôležitú úlohu vo Švajčiarsku zohráva fakt, že Švajčiari sú vyspelý národ. V referende napr. posledne odmietli predĺženie dovoleniek zo 4 na 6 týždňov, lebo si uvedomovali, že by to predstavovalo záťaž pre zamestnávateľov a znižovalo by to ich konkurencieschopnosť. Ako by asi takéto hlasovanie dopadlo u nás?

Potravinová sebestačnosť je kapitola sama o sebe, no nie je to nič iné, len okrádanie spotrebiteľa. Ak môže maďar vypestovať kvalitnejšiu a lacnejšiu papriku ako slovák, prečo neumožniť slovenskému spotrebiteľovi, aby si kupoval takýto lacnejší a kvalitnejší produkt? Prečo nútiť spotrebiteľa, aby strácal na nákupe menej kvalitných a horších produktov? Alebo predpokladáme, že slováci robia všetko lepšie a kvalitnejšie? Iste v niečom sú dobrí, no jedine konkurencia je to, čo aj ich ženie dopredu.

„6.) Vyvodenie trestnej, politickej a morálnej zodpovednosti vinníkom, ktorí okradli, ožobráčili, zdevastovali, zničili a rozpredali Našu vlasť za posledných 23 rokov!“

Pod toto sa s radosťou podpíšem, aj keď mi nie je celkom jasné, čo znamená “vyvodenie morálnej zodpovednosti”. Žeby ísť sa hanbiť do kúta?

Ako som už písal v úvode, protestovanie je skvelá vec, no len pokiaľ sa zameriavame na správny cieľ. Ľudia v tomto prípade absolútne minuli cieľ a myslia si, tak ako dnešní naivní komunisti, že to len nevyšlo a tento vydieračský systém sa dá nejakým spôsobom formovať.

Dôvod, prečo tento protest určite nepodporím, nie je ani tak pre jeho obsah, ako pre samotný princíp. Ja chcem žiť v tejto krajine slobodne. Nechcem, aby mi niekto hovoril čo mám robiť, určoval nejaké pravidlá a normy môjho života. Jednoducho, považujem sa za natoľko inteligentného a svojprávneho, že si myslím, že nepotrebujem mať nejakého lídra, ktorý mi určí, kade a ako mám ísť, či už to bude Fico, Dzurinda alebo ktokoľvek z protestujúcich. Nakoniec, nie som na žiadnej ceste. Chcem mať svätý pokoj a chcem si žiť svoj život. A aj keby to bola nejaká cesta, ktorá by si vyžadovala lídra, chcel by som si ho SÁM slobodne vybrať a nechcel by som určite, aby ho niekto za mňa proti mojej vôli vyberal, alebo aby sa sám do takejto pozície pasoval.

Neodsudzujem ľudí (vrátane organizátorov), ktorí sa do tohto protestu zapoja, pretože protesty považujem do určitej miery za racionálny spôsob odpovede na útlak. Možno to mnoho ľudí chápe aj tak, že neriešia požiadavky organizátorov a sú tam za seba, no ja osobne si neviem predstaviť stáť niekde pod tribúnou a počúvať niekoho s megafónom, kto vyjadruje požiadavky, s ktorými ja nesúhlasím.

Ignorácia nie je v tomto prípade chrapúnstvom, ani vyjadrením opačného názoru. Už Gándhi dokázal, že pasívnym odporom sa dá veľa dosiahnúť. Ako napísal aj Andrej Fandák vo svojom najnovšom článku „Gorila odsúdená na neúspech„: „…mne sa už nechce čudovať nad tým, že šofér so šatkou na očiach znova raz nabúral.“ Nakoniec… ak nie ste spokojní so službami nejakej firmy, idete protestovať pred jej sídlo, alebo jej len jednoducho prestanete platiť?